Kedysi na nakupovaní nebolo nič zvláštne a výnimočné. Jednoduchá záležitosť sa však teraz v čase pandémie COVID 19, zmenila na poriadne tŕnistú cestu. Róbert to vo svojom rozprávaní pekne okorenil a vy budete mať čo robiť, aby ste nepukli od smiechu.
"Moje nakupovanie v Bille.
Hlad ma donútil dobehnúť do Billy. Rázne ma zastavil SBS-kár! Nemáte 65 rokov! Juuj, zabudol som. Tak som sa otočil na päte. O hodinu som tam bol polomŕtvy od hladu znova. Postavte sa do radu, privítal ma znova rezký ujo! Počkal som kým nevyšli nejakí ľudia von a mohol som vojsť. Ešte rukavice! kričí ujo! Tak som si navliekol tie jednorazové rukavice, čo bývajú pri pečive. Zobral som si vodu, v pohode. Potom pečivo, to už bol problém. Ľudia moji, keby ste ma videli, poviete - on je retardovaný!!! Igelitovými rukavicami som sa 5minút snažil otvoriť ten debilný igelitový sáčok! Samozrejme ma po prvých sekundách pokusov napadlo fúknuť do neho ako vždy. Tak som si napľul do šatky čo som mal namiesto rúška. Tak si hovorím, na chvíľku stiahnem rukavicu a dám to. Škaredý pohľad predavačky, čo na mňa gánila spoza pultu ma od toho veľmi rýchlo odhovoril, mal som pocit, že keď si stiahnem rúško alebo tú debilnú rukavicu, vytasí 9mm Glock a dá ma dole! Tak som sa trápil, fučal som ako divá sviňa čo mi dopomohlo k tomu, že sa mi zarosili okuliare a moje pokusy otvoriť ten blbý sáčok už boli takpovediac naslepo. Ale vydržal som! Podarilo sa a víťazoslávne som sáčok otvoril a vložil som si pečivo. A hurá na banány. No čo vám poviem - zasa debilný igelitový sáčok! Ale po školení pri pečive som to dal za ultrarýchle dve minútky a šupol som tam banány a šup na váhu! Stlačil som tlačidlo s nápisom banány. Viete čo sa stalo? Vyliezol samolepiaci štítok s kódom. Tak ako vždy, v mierových časoch, som ho zobral medzi prsty a prilepil na debilný igelitový sáčok! A to bola chyba! Nikdy nechytajte samolepiacu nálepku v debilných igelitových rukaviciach!!! Zostal som v pasci! Moja pravá ruka zostala prilepená k sáčku v ľavej ruke, zozadu sa na mňa podozrievavo pozerala predavačka s Glockom, čo to stváram, poskakujem a snažím sa vyslobodiť z igelitového zovretia! Nechcite vedieť aké nervy som mal. Nejakým zázrakom sa mi podarilo odtrhnúť si končeky prstov na sáčkoruke a bol som voľný. Síce to bol pocit akoby som si strhol odtlačky prstov ale bol som šťastný že môžem ísť k pokladni! Postavil som sa za tretiu žltú čiaru a čakal som. Priznám sa, mal som trému ako pred maturitou, pretože predo mnou si jedna invalidná pani dovolila vykladať na pás nákup skôr ako predchádzajúci kupujúci zaplatil. Ihneď kričala: za žltú čiaru! Dozadu! Nevidíte nápis? Až som sa spotil. Dokážem to spraviť správne? Nespravím chybu? Nenápadne som sa pozrel na moju predavačku s Glockom, tá práve dozerala na nejakého zblúdilého dôchodcu, tak som si oddýchol. Vtom prišiel môj čas. Vyložil som nákup na pás a ako uvedomelý si rizík nákazy som vytiahol mobil, že ním zaplatím nech neohrozujem okolie mojou kontaminovanou peňaženkou plnou kontaminovaných europeňazí! Chyba. Rozpoznávanie tváre na mobile pri použití šatky nie je práve najšťastnejšia voľba! Predavačka a ostatní čakajúci v rade začali byť nervózni. A ja tiež! Automaticky moja ruka vyštartovala k tvári, že si stiahnem šatku aby ma môj mobil spoznal. Hrôza v tvári pokladníčky a čakajúcich, plus blízkosť tety s Glockom moju ruku včas zastavili. Plán B - vyťukám kód ručne! Ten debilný rúčkosáčkoigelit, je absolútne nekompatibilný s dotykovou obrazovkou na mobile! Začali sa mi klepať ruky ako dôchodcovi pri akcii v Lidli. Vtom spásonosná myšlienka! Na druhej ruke som si predsa strhol odtlačky prstov! Rýchle som si prehodil mobil do druhej ruky ako kovboj a tasil som odblokovaný mobil k čítačke. Taký šťastný keď som začul ten správny tón som bol naposledy v roku 1983 keď som pod stromčekom na Vianoce našiel oranžovú Tatrovku! Schytil som nákup a utekal k autu! Najbližšie idem do obchodu keď vyjem zo špajze všetky zaváraniny, lekváre a uhorky! Držím vám palce, dávajte si pozor a nerobte chyby!"
Pôvodný príspevok nájdete TU.
