Napokon ho osud priviedol presne tam, kam patrí, a vďaka novinárčine stretol aj svoju krajšiu polovičku. Tu sú prelomové momenty života Michala Kovačiča (37), ktorého pravidelne vidíme na obrazovkách televízie Markíza.
Prvá reportáž
Moju úplne prvú reportáž som urobil, keď som mal 20 rokov, a bola o mamutoch. Bolo to pre ranné vysielanie vtedajšej Slovenskej televízie, kam som nastúpil približne v tom čase, keď som začal chodiť na už spomínané právo. Tá reportáž mala necelú minútu a bol to vlastne len preklad americkej správy o plánoch vedcov pri klonovaní mamutov. Dnes by mi trvalo dať to celé dokopy asi 20 minút. Pamätám si ale, že som to bral veľmi zodpovedne a dokopy som nad týmto veľdielom strávil 8 hodín. Puntičkárstvo mám v sebe dodnes, už mám však trošku viac praxe.
Prvá práca
Dnes moderujem Na telo a tento rok je už môj dvanásty v Markíze. Nebolo to, samozrejme, tak vždy a moja cesta k novinárčine vôbec nebola priamočiara. Keď som končil gymnázium, vedel som, že chcem ísť študovať právo na Univerzitu Komenského. V tom čase však nebolo vôbec jednoduché sa tam dostať a prvý rok sa mi to ani nepodarilo. A tak som sa dostal k práci v McDonalde. Robil som za pokladnicou, v kuchyni aj upratovača na nočných. Nedávno ma zastavili študenti, ktorí si to o mne prečítali a robia tam dnes rovnakú prácu. So smiechom sme si porovnávali popálené ruky od oleja vo fritéze. Milujem svoju prácu, ale som vďačný za to, že poznám aj iný život ako ten moderátorský.
Prvý polmaratón
Bez športu si svoj život neviem predstaviť. Často chodíme na turistiku, ak sa dá, jazdím na koni, v lete veľmi rád hrávam plážový volejbal. A hoci v základnej škole som ho rád nemal, v posledných rokoch ma veľmi chytil aj beh. Dáva mi relax, aký mi nedokáže dať nič iné. Po polhodine sa mi vždy úplne „vyvetrá” hlava, prichádzam na úplne iné myšlienky a viacero dobrých pracovných nápadov som dostal práve pri nejakom 7 - 8 odbehnutom kilometri. No a keďže mám už čo-to odbehané, nedávno som si povedal, že skúsim aj polmaratón. Nedopadlo to úplne slávne. Na 18. kilometri mi telo akoby vyplo a musel som sa do cieľa nejako dopotácať. Zostávam teda verný svojmu 10-kilometrovému okruhu po bratislavských mostoch cez Dunaj. Na ten nedám dopustiť.
S mojou Zuzkou budeme toto leto sláviť tretie výročie svadby, spolu sme však už vyše 6 rokov. Zoznámili sme sa, ako inak, v práci. Obaja sme boli totiž ako reportéri vyslaní na české parlamentné voľby v Prahe a večer sme si išli spolu s kameramanmi sadnúť na pivo. Napokon sme spolu prerozprávali celú noc a podobne to bolo aj na bratislavskom rande (na ňom už bez kameramanov).
Zažili sme spolu zásnuby v Brazílii, šialenú cestu po Kolumbii aj dobrovoľnícky pobyt v Nikarague. Celý mesiac sme tam bývali v izbe bez okna a každé ráno nás budil dážď, dopadajúci na plechovú strechu. Zuzka je jednoducho dievča do koča aj do voza a baví ma to s ňou čoraz viac.