Zatiaľ čo väčšina z nás si v čase boja s koronavírusom len ťažko zvyká na prísne obmedzenia slobodného pohybu, ony tak žijú dobrovoľne. Kláštor Najsvätejšej Trojice vo Vranove nad Topľou je domovom šiestich rehoľných sestier, ktoré sa za jeho múry dostanú iba zopárkrát za rok. Ako ich to zmenilo? A čo radia ľuďom v týchto ťažkých časoch?
Za múrmi kláštora vo Vranove nad Topľou žije šesť sestier redemptoristiek v prísnej klauzúre. To znamená, že v takmer úplnej odlúčenosti od okolitého sveta. „Von z kláštora vychádzame len v nevyhnutných prípadoch, ako je splnenie si občianskych povinností akými sú napr. voľby, ďalej chodíme na nákupy, k lekárovi, v prípade, že naši rodičia sú vážne chorí, navštevujeme ich...,“ vysvetľuje sestra Helena (44) s tým, že aj za múrmi kláštora majú informácie o aktuálnom dianí vo svete.
„Samozrejme, že máme kontakt so svetom, veď v ňom žijeme. A nie je nám ľahostajný. Je to priestor, ktorý nám Boh dal ako dar, ale aj zadanie, aby sme ho zveľaďovali,“ hovorí.
Opatrenia počas pandémie
Pandémia koronavírusu zasiahla aj do života v kláštore. „Opatrenia platia nielen pre ľudí, ktorí doposiaľ navštevovali náš kláštor, ale aj pre nás. S pokorou sme prijali obmedzenie spoločnej modlitby s ľuďmi, takže sa modlíme fyzicky bez nich. Podobne sa zrušili aj naplánované pobyty s cieľom duchovných cvičení. Avšak ten terajší, chorobou obťažený svet v našich srdciach stále žije. Beznádej, obavy a strach ľudí prinášame Bohu, aby ich premieňal a liečil. Takúto situáciu nikto z nás nečakal, prekvapila všetkých, ale prináša so sebou veľa možností, ktoré môžeme využiť pre naše dobro. Každé pokolenie zažije ťažkosti, ktoré stvárňujú náš život a našu budúcnosť,“ vraví sestra Alena (46), ktorá v klauzúre za múrmi kláštora žije už 27 rokov.
„Zvyknúť si nebolo síce ťažké, ale boli chvíle, keď som ťažkosti pociťovala a hľadala ich príčinu. Ak cieľom života nie je zjednotenie sa s Bohom a život pre neho, tak sa život v klauzúre stane väzením. Vždy však je možný návrat do srdca, cesta späť, ak sme zablúdili a dostali sa chtiac-nechtiac do slepej uličky... Myslím si, že terajšia situácia čiastočne ponúka takúto možnosť všetkým. Ak ju chcú využiť, môže im to priniesť veľkú zmenu v ich životoch.“
Súčasná situácia, keď mnohí z nás musia zostať zatvorení doma, môže byť podľa sestry Heleny obohacujúca skúsenosť, ktorá nás môže naučiť veľmi veľa. „Len to momentálne nevidíme, lebo strach, úzkosť, vnútorná bolesť, obavy nás oberajú o radosť, nádej a hlbšie vnímanie vecí...,“ myslí si. „Hovorí sa, že strach má veľké oči, čiže môžeme sa pod vplyvom strachu dostať tam, kde by sme prirodzene nedošli. Je dobré sa pýtať na príčinu strachu. Ak strach vyplýva zo samoty, tak nie je opodstatnený, lebo ak žijeme s vedomím neustálej Božej prítomnosti, nikto z nás nie je sám. Vedomie, že nie som sám, mi dáva možnosť zmeniť aj moje myslenie,“ dodáva sestra Alena.
Tri duchovné rady, ako prežiť samotu
1. Nikdy nie si sám. Nedaj sa pohltiť strachom! Ako hovorí Malý princ: „Púšť je krásna, lebo niekde ukrýva studňu.“ Boh je presne tým, čím studňa pre púšť.
2. Nájdi si múdreho človeka, s ktorým môžeš zdieľať svoje radosti i smútky a podporí ťa ľudsky i duchovne.
3. Teš sa zo života! Venuj sa tomu, čo máš rád a koho máš rád. Poteš niekoho vo svojom najbližšom okolí. Zavolaj, napíš mail, SMS, urob nákup starším...