„To ma naozaj veľmi mrzí, ale všetci sú úžasní. Brali to ako samozrejmosť, že aj ja by som to pre nich kedykoľvek urobila,“ prezradila Barbora Koseková.
V talianskom Trente žila v karanténe mesiac sama. Len občas si vybehla niečo nakúpiť, inak to bolo medzi štyrmi stenami. „Ja som mala dobré, že som mala balkón, na ktorom som aspoň pár hodín denne mohla stráviť. Keby nebol ten, tak naozaj neviem...“ spustila z domova Barbora, ktorá stále nepochopila, prečo to na Apeninskom polostrove tak naťahovali, kým vyriekli definitívne, že túto sezónu sa už hrať nebude.
„V pondelok pred Veľkou nocou nám odkázali, že sa rozhodne. Ja som už bola pobalená, aby som čo najskôr vyštartovala. Správa z klubu prišla okolo obeda, potom som však ešte do piatej čakala na kamarátku - basketbalistku Ivanu Jakubcovú, ktorá pôsobila v Basket Le Mura Lucca. Boli sme dohodnuté, že jedna bez druhej Taliansko neopustíme! Stalo sa. Niečo po piatej sme sadli do môjho auta a vyrazili domov. Šli sme bez prestávky, zastavili sme až na hraniciach,“ spomína Barbora, ktorá do Talianska prestúpila v januári. Cesta, dlhá viac ako 500 km, bola pokojná.
„Iba na území Rakúska bola trochu dobrodružná. Keďže sme išli z Talianska, nesmeli sme nikde zastaviť. Tak sme zastavili až na slovenských hraniciach niekedy po druhej hodine v noci. Šťastné, že sme konečne doma,“ dodala volejbalistka, ktorá priznala, že na Apeninskom polostrove začali brať situáciu vážnejšie, až keď bolo neskoro. Ona sama nikoho nakazeného nestretla, no rodine sľúbila, že po karanténe sa dá otestovať, aby boli všetci doma spokojní, že jej naozaj nič nie je. Či sa do talianskeho klubu ešte vráti, teraz nerieši. Musí sa vraj všetko upokojiť. „Akurát ma mrzí, že nám najskôr ako prvému celku súťaže A2 oznámili, že postupujeme do najvyššej súťaže A1, no potom všetko prehodnotili a hoci sme z prvej priečky mali našliapnuté na postup, bude Trentino Roso hrať ,ádvojku aj v budúcej sezóne,“ doplnila ešte.
