Ako to prežívajú? Majú strach, alebo cítia životnú príležitosť? A čo ich najbližší? Opýtali sme sa redaktorov Televíznych novín Markízy.
Zuzana Javorová (32): Obavy o seba nemám
„Keby ste mi v januári povedali, že pre vírus z Číny budeme v marci a apríli všetci chodiť v rúškach, neverila by som,“ hovorí Zuzana Javorová, ktorá má na starosti zdravotníctvo. Bezpečnostné opatrenia sa vraj snaží prijímať s pokorou, no nie hystericky. „Panika ešte nikomu nepomohla, skôr naopak. Určite však myslím aj na Taliansko a Španielsko, kde som strávila veľa chvíľ, a držím im palce. Dúfam, že krízu všetci zvládneme.“
Ako tiež tvrdí, možno práve vďaka práci sa jej darí vnímať celú situáciu racionálnejšie. „Sme novinári, našou prácou a povinnosťou je informovať. Kto iný to má robiť? Je to vo verejnom záujme. Obavy o seba zatiaľ nemám – chránime sa podľa dostupných možností, novinári sú v tomto veľmi zodpovední. Zároveň si však uvedomujem aj možnosť, že sa môžem nakaziť, ale verím, že ak by áno, tak som mladá a mimo rizikovej skupiny a môj organizmus by to zvládol. Z preventívnych dôvodov sa však nestretávam s rodičmi, ktorí mi veľmi chýbajú. Toto je na tom náročné.“
Bezpečnostné opatrenia sa sama snaží dodržiavať čo najpresnejšie, a práve preto ju veľmi hnevá, ak ich ľudia ignorujú. „Už niekoľkokrát som napríklad poprosila ľudí v obchode, aby pečivo naberali v rukaviciach.“ Mimochodom, v každodennom nasadení je aj jej manžel, markizácky kameraman. „Často ide tiež do terénu, takže v tomto zmysle slova nemáme obavy, že by sme sa vzájomne ohrozovali,“ dodáva.
Zuzana Fečová (33): Ruky si drhnem neustále
„Úplne ma odpálilo Taliansko,“ hovorí Zuzana Fečová o svojich pocitoch z aktuálnej situácie. „Po prvých pár dňoch prítomnosti vírusu zložili ľudia z tvárí ochranné masky, lebo mysleli, že je po všetkom. A potom sa strhla lavína nákazy. Máme šťastie, že Slováci pochopili riziko pandémie, záleží im na sebe a svojom okolí.“
Husia koža sa vraj redaktorke, zastrešujúcej sociálne a ekonomické témy, robila, keď videla korona párty v Nemecku. Sama sa však nebojí. „Rešpektujem ochorenie, ktoré číha, ale nechodím do práce v strese. Chcem o dianí informovať a zmeniť to môže len radikálne zhoršenie situácie, keď sa reálne začnem báť o svoju rodinu.“
Ako tiež so smiechom konštatuje, má úchylku v čistení kúpeľní. Ale s tým vraj pandémia nijako nesúvisí. „Môj manžel sa na tom roky zabáva, keď sa domom nesie pach chlóru alebo inej dezinfekcie, vie, že som spokojná. V týchto dňoch si drhnem ruky neustále, to robím definitívne viac ako inokedy. Ale má to obrovský význam. Ale poznám aj takých, čo po každom príchode domov dezinfikujú všetky kľučky a vypínače. Tam ešte nie som,“ dodáva mama štvorročného syna. „Doma sme veľmi racionálni. Štvorročný syn chápe vírus len zľahka. Ale myslím, že sa o mňa neboja. Verím, že dodržiavaním maximálnej bezpečnosti sa navzájom ochránime.“
Tomáš Velecký (39): Strižňu mám doma
Tomáš Velecký, ktorý má na starosti ekonomické témy, sa vraj na celú vec pozerá racionálne. „Máme tu epidémiu, ktorej rýchly nástup by naše vytunelované zdravotníctvo nezvládlo. Tak to musíme všetci spomaliť, kým sa jednotky intenzívnej starostlivosti kapacitne aj technicky pripravia na príval starých a chronicky chorých,“ vysvetľuje svoj postoj.
Z dôvodu bezpečnosti už niekoľko týždňov pracuje s mobilnou strižňou doma v obývačke. „Na výrobu chodia kameramani po mňa rovno k paneláku. Vytvárame tak ešte s ďalšími tromi kolegami obsah Televíznych novín bez kontaktu s redakciou. To pre každý prípad, aby som sa vyhol možnej karanténe, ak by ju vyhlásili na redakčný tím. Aj v takej situácii by sme mohli do vysielania posielať obraz aktuálneho diania.“
Sám seba charakterizuje ako typického chlapa so smrteľným ochorením na šesť písmen - SOPLÍK. „Nemyslím si však, že som hypochondrický, skôr extrémne podráždený, ak som chorý.“ A čo jeho najbližší? „Bojím sa o rodičov, aby sa u nich neobjavili komplikácie, ak sa nakazia. Dcérka aj my s manželkou by sme nákazou mali prejsť bez problémov,“ dodáva.
Martina Kašiarová (43): Na falošné hrdinstvá nie je doba
Redaktorke, ktorá má na starosti banskobystrický región, je z celej veci najmä smutno. „Na druhej strane svet sa po korone iste zmení a celá táto lekcia z nás ľudí môže dostať to najlepšie. Snažím sa sústrediť na to,“ vysvetľuje. Priznáva tiež obavy sama o seba i svojich blízkych. „Ale mám zároveň aj vieru - musím, inak by som sa zbláznila - že to bude dobré. Že ich dokážem ochrániť, správam sa zodpovedne. Aj keď nie všetko je v našej moci, verím, že na konci dňa bude dobre.“
Hoci cíti rešpekt a je opatrná, tvrdí tiež, že jej novinárska duša sa v istom zmysle teší. „Že môžem byť pri tom, monitorovať situáciu,“ dodáva. Opatrenia dodržiava tak, ako je to v jej silách a v danej situácii možné. „Chránim seba aj okolie maximálne, ako to situácia umožňuje. Rúško, rukavice, dezinfekčný gél a bezpečná vzdialenosť. Na falošné hrdinstvá nie je doba.“
Martin Chlebovec (23): V úplnej sterilite žiť nemožno
„Spočiatku som to bral ako silnejšiu chrípku,“ priznáva Martin Chlebovec. „Potom som pochopil, že obavy sú namieste. Je to zvláštny pocit, keď zrazu nemôžeme cestovať, stojíme rady v obchodoch, pred lekárňami. Vrátili sme sa istým spôsobom v čase.“
Aj on priznáva, že má počas výkonu svojej práce obavy. „Snažíme sa respondentov nahrávať v exteriéri a mikrofón si zvyknem počas dňa vydezinfikovať. Prirodzene, nedá sa to robiť na 100 %, v úplnej sterilite žiť nemožno. No dopujem sa aspoň vitamínmi.“
A čo jeho najbližší? „Mám starosti o rodičov a o babku. Navrhol som im, že ak budú niečo potrebovať, radšej im nakúpim ja,“ dodáva redaktor, ktorý rieši témy týkajúce sa hlavného mesta a školstva.
Monika Koleková (32): Mám potrebu plakať
Pocity nitrianskej regionálnej redaktorky z celej veci sú vraj veľmi zmiešané. „Kedysi človek zhrabol ráno pred odchodom do práce kľúče a kabelku. Teraz nevyjdete von bez rúška na tvári a gumených rukavíc. Máte jednoducho strach. Rozmýšľate nad tým, čoho sa dotknete a čoho nie. Priznám sa, že sú momenty, keď mám potrebu plakať,“ konštatuje, no myslí si tiež, že sme takúto facku potrebovali. „My ľudia. Kávička s priateľmi či pivo večer v bare boli už akousi rutinou, hnali sme sa za nákupmi len tak, aby sme si spravili radosť niečím, čo sme vlastne vôbec nepotrebovali. Jednoducho, dostali sme príučku všetci bez rozdielu a musíme všetci ťahať za jeden koniec, aby sme potom mohli bezpečne vyjsť na ulicu.“
Práca je teraz vraj pre ňu iným adrenalínom, ako keď chodila „len“ k dopravnej nehode či na zastupiteľstvo. „Mojou úlohou je dať ľuďom vedieť, ako to na ulici vyzerá, zatiaľ čo mnohí musia sedieť doma. Mám to šťastie, že pracovať môžem. Aj ja mám strach, ale snažím sa naň nemyslieť. Myšlienka je silná a jednoducho sa snažím pozerať na to tak, že aj toto raz prejde,“ rozpráva s tým, že ona hypochonder nie je. „Niekedy ma zachváti dezinfekčná mánia, ale snažím sa to držať na uzde,“ rozpráva mama šesťročného syna. „On to vníma cezo mňa, takže sa snažím nerobiť paniku. A, samozrejme, s rodičmi, ktorí žijú inde, si teraz len volávame.“
Dušan Tokarčík (38): Dobrovoľná samota
„Napriek tomu, že som na začiatku roka s obavami sledoval vývoj udalostí v Číne, zdalo sa to byť strašne vzdialené. Teraz tomu každý z nás musí čeliť najlepšie, ako vie,“ rozpráva košický regionalista Dušan Tokarčík. „Určite mám strach i obavy o svoje zdravie a zdravie najbližších, ale práve práca mi prináša v týchto chvíľach istý druh katarzie. Zistil som, že je pre mňa lepšie, ak som pracovne vyťažený, menej sa tak utápam v depresívnych myšlienkach, nestrácam sa v úvahách o tom, čo sa môže stať, ale aktívne riešim, komunikujem a informujem.“
Všetky opatrenia vraj berie veľmi vážne. „Pochopil som, že detaily v súčasnosti rozhodujú o tom, kto sa môže a kto sa nemusí nakaziť. Zvýšil som príjem vitamínov, snažím sa dodržiavať hygienické pravidlá. Ako reportéri sa však stretávame s ľuďmi, čo nám, pochopiteľne, situáciu nezľahčuje. Ani kolegovia kameramani to nemajú jednoduché, majú rodiny, aj preto sa snažíme jeden na druhého dávať o čosi väčší pozor.“ A keďže má strach najmä o svojich najbližších, vyriešil to radikálne. „Mal som možnosť izolovať sa od rodiny, a tak teraz žijem sám. Rodičov ani deti momentálne nenavštevujem. Sociálny kontakt sa však dá udržiavať aj prostredníctvom mobilu či internetu.“
