Jednou z členiek je aj psychologička Jana Vyskočil. Pre Nový Čas hovorí, že až viac ako tisíc lekárov by po skončení pandémie mohlo mať posttraumatickú stresovú poruchu.
Ste súčasťou národného krízového klinického tímu, ktorý má poskytovať pomoc ľuďom v prvej línii? V čom spočíva?
- Sú to tri línie pomoci. Prvou je tzv. dištančná linka – kde budú môcť títo ľudia zavolať a kde im pomôžeme spracovať stres, ktorý prežívajú. Druhý stupeň pomoci je priamo v nemocnici, kde ak by sa niečo vyskytlo, vieme ľudí priamo podporiť, alebo im poskytnúť psychosociálnu podporu.
Na to bude slúžiť výjazdová služba, kde s dojazdom 2 hodín vieme do nemocnice prísť a budeme pracovať s celým kolektívom podľa potreby. Zároveň sme v kontakte so psychológmi priamo z nemocníc, ktorí boli školení na stress management. Buduje sa pekná spolupráca, aby sme vedeli naplniť potreby, ktoré sú, a boli sme jeden tím po Slovensku.
Čiže momentálne to ešte nefunguje?
- Zatiaľ nie, ale dúfame, že do konca apríla sa to rozbehne. Už teraz sú potreby aj na výjazdy aj na intervencie, ktoré sú priebežne poskytované aj bez toho, aby linka bola spustená. Rovnako sme už vyškolili 200 ľudí na stress management.
V čom spočíva stress management?
- Je to v podstate schopnosť viesť rozhovor s kolegom lekárom, lekárkou, počas ktorého si vedia v sebe upratať, čo sa stalo a vyplavia sa emócie, ktoré s tým súvisia. Súčasťou sú jednoduché techniky, ktoré pomôžu uvoľneniu stresu z tela. Z tela vyplavia adrenalín, telo sa vie upokojiť. Keď sa upokojí telo, upokojí sa aj mozog. Keď sa to robí priebežne, tak telo zvládne očakávanú záťaž lepšie.
Očakávate záujem o službu zo strany lekárov?
- Je to individuálne, ale už teraz je dopyt o služby a intervencie pre lekárov aj verejnosť.
Aké sú najväčšie obavy lekárov?
- Ako dlho to bude trvať a či v tom budú sami, alebo im niekto príde pomôcť. Je pravda, že lekári vedia fungovať vo veľkom strese a záťaži, ale táto situácia je trochu iná, bude trvať mesiace a na to nie je nik nachystaný.
Sú pripravení školou a praxou, že im ľudia budú zomierať a nebudú im vedieť pomôcť?
- Majú zvýšenú zaťažiteľnosť v porovnaní s bežným človekom, ale cieľom je priebežne odbúravať stres, ako sa dá. Keď sa príliš dlho vyplavuje adrenalín, tak sa začne vyplavovať aj kortizol a vtedy telo odchádza. K tomuto sa nechceme dostať. Ide nám o priebežnú podporu ľudí v prvej línii.
Čo sa dá očakávať po skončení pandémie, aký dopad to bude mať na psychiku zdravotníkov?
- Zámer je, aby sme sa nedostali k štatistikám, ku ktorým sme sa dostali po SARS-e, keď určité percento, u nás v prepočte 1 200 lekárov, by mohlo mať posttraumatickú stresovú poruchu. Tomuto chceme predísť. Ak sa to bude diať v priebehu, ale budú mať podporu, a telo to spracuje priebežne, je pravdepodobnosť, že k tomu nedôjde. Aj po skončení by mali dostať starostlivosť, kde by to mohli celé spracovať.
Do prvej línie budú povolaní pre núdzový stav aj takí lekári, ktorí podobnú prácu nikdy nerobili, ako to budú prežívať?
- Dôležitá je komunikácia s nimi, ak je to podporené, ocenené, že ide o spoluprácu a bez nich to nedáme - tak to môže aktivovať sociálne stratégie, že som tu za všetkých, nie za seba. A to podporuje odolnosť proti záťaži. Ale mnohí môžu byť nastavení, že nechcú, že toto nie je to, čo si vybrali, to zameranie, ktoré chceli. Preto je dôležitá komunikácia.
Aké problémy majú lekári momentálne?
- Jedna vec je technická časť, že nemajú pomôcky, ale zároveň sú tam lekári, ktorí musia prejsť reprofilizáciou, teda, že nikdy taký odbor nerobili a nevedia, či to zvládnu. Je tam strach z nakazenia seba či rodinných príslušníkov. Mnohí akoby čakajú, kedy sa to celé začne, lebo nie všetky nemocnice sú červené, resp. aj sú, ale nemajú pacienta s ochorením COVID-19. Je to tiež stres z toho, že sú v nasadení a nevedia, ako dlho to bude trvať.
Ako vnímajú spoločenský tlak?
- Robia maximum dobrého aj možného, čo je v ich silách. No potrebujú uznanie za to, že sa obetujú a robia to pre nás. Ak je to však inak, cítia zas tlak, že nie sú patrične ocenení.
Čo je pre nich najťažšie v každodennom boji?
- Možno nedostatok pomôcok v ideálnej miere. A možno aj to, že nevedia, dokedy stav bude trvať. Keď viete, že to bude trvať mesiac, človek sa nastaví a vie to zvládnuť. No tým, že je to neurčité a nasadenie je veľké, môže to byť pre nich skutočne ťažké.
