Jeho areál v Trenčianskej Teplej mal aj v týchto chvíľach hostiť školy v prírode, zíva však prázdnotou a Vlado Voštinár (56) v ňom blúdi sám. Je to vraj hrozné.
Zostali sme doma je jedna z prvých relácií, ktorá zareagovala na zmenenú situáciu. Vychytávate chybičky za pochodu?
Áno, a dokonca si myslím, že tie chybičky tomu vôbec neprekážajú, vnímam ich ako esenciu živého vysielania. Samozrejme, chceli by sme to mať uhladené, čisté, veľmi profi, no je to viazané do veľkej miery na technické možnosti. Naši hostia sú reálne prenášaní nie našimi prenosovými vozidlami, s výnimkou Košíc, ale normálne internetovým signálom, a ten je momentálne taký preťažený, že sa môže stať všeličo. A aj sa to stáva, sem-tam niekto vypadne, zasekne sa obraz, to je život. Modlíme sa, aby v danej chvíli sieť nebola až taká zahltená, že by sme o hostí úplne prišli. Potrebujeme ich mať na obrazovke takmer hodinu, a to je dosť.
Ako rýchlo sa vám podarilo dať dokopy úplne prvú reláciu?
To bol výstrel, ktorý bol pripravovaný dva dni. V piatok sme si povedali, poďme to robiť, v nedeľu sme si k tomu sadli a v pondelok sme išli do vysielania. Dokonca v nedeľu to ešte vyzeralo, že pôjdeme až v utorok... Povedali sme si, že teraz máme ambíciu to spustiť, a potom budeme mať ambíciu trochu to okrášľovať a česať.
Špeciálne v tej prvej relácii ste si stále naprávali rúško, popoťahovali ho, vyberali látku z úst. Už ste sa s touto nevyhnutnou ochranou skamarátili?
Nie, a ani sa na to nechystám, beriem to ako nutné zlo. Verím, že ten vírus čoskoro odíde... Pre mňa je to problém aj v tom, že nosím okuliare a vydýchnutý vzduch je väčšinou teplejší než ten okolitý, a keď sa vám spod rúška dostane na okuliare, tak sa rosia. Je to pre mňa veľmi diskomfortné a väčšinou, keď rozprávam, tak to rúško aj vdýchnem.
