IVETA: Paraglajding nie je nebezpečný
Keď sa chcete na svet pozerať zhora, nemusíte mať krídla ako vták. Stačí vám kvalitný padák, vhodný kopec s dobrým sklonom, teplé oblečenie, rukavice, prilba, vhodná športová obuv a môžete vyraziť. Iveta Gašparová (19) sa do paraglajdingu zamilovala.
Jej detským snom bol parašutizmus. Keďže výcvik nie je lacná záležitosť, táto túžba sa rozplynula a Iveta začala pátrať po niečom menej nákladnom. A našla to. Kurz paraglajdingu trvá týždeň a stojí 7 000 korún. Cena padákov sa ráta na desaťtisíce. „Najprv sa behá po lúčkach s malým sklonom a inštruktori učia dvihnúť padák nad hlavu, potom sa ide na strmšie kopce a nakoniec sú to výškové lety. K tomu ešte nejaká teória a lietate,“ uvádza Iveta, ktorá si svoj padák zaobstarala ešte pred kurzom.
Strach vo vzduchu opadne
Študentka medicíny v sebe dobrodruha nezaprie. Prvýkrát si pohľad z výšky vychutnala načierno, keď ešte nemala na to papiere. „Bolo to na malom kopci a letela som asi 50 metrov. Pamätám si aj na prvý let po kurze. Mala som trošku strach, ale vo vzduchu to zo mňa opadlo. Bolo to fantastické. Zdá sa, že je to jednoduché a človek si len letí, ale nie je to celkom pravda. Musím pri tom aj rozmýšľať a je to náročné aj na psychiku. Ale aj napriek tomu je to stále pre mňa fantastický relax. Treba správne a vo vhodnej chvíli zatiahnuť buď ľavú, alebo pravú šnúrku, a keď chcem brzdiť, zatiahnem obidve naraz. Som šťastná, že cítim slobodu a sama sa môžem rozhodnúť, čo v tej chvíli urobím,“ pokračuje zanietená paraglajdistka, ktorej sa počas ročnej skúsenosti podarilo pristáť aj v jazere či skončiť s padákom na satelitoch.
Lieta aj v zahraničí
Iveta už zhora dýchala nielen slovenský vzduch. Vyskúšala si to aj vo Švajčiarsku, Slovinsku, Česku i v Taliansku. Zatiaľ nešlo o žiadnu súťaž. Na to si vraj ešte netrúfa. Ale inšpirovala mnohých kamarátov, ktorí k netradičnému koníčku tiež pričuchli. Rodičia jej to veľmi neschvaľujú. Mladá študentka však paraglajding nepovažuje za nebezpečný šport. Vo vzduchu sa najdlhšie vznášala tri hodiny, ale skúsenejší piloti tam strávia aj dvanásť hodín v kuse. „Podľa mňa je nebezpečnejšie chodiť na bicykli po ceste. A v tomto prípade má všetko v rukách pilot, takže si musí dobre premyslieť, čo urobí. I vo vzduchu sa riadime pravidlom pravej ruky. Mne sa zatiaľ nič nestalo. Dôležité je zachovať si chladnú hlavu a nepanikáriť, aj keď vás vietor zaveje inam, ako ste pôvodne chceli,“ hovorí Iveta, ktorej nechýba odvaha, ale ani zdravý pud sebazáchovy.
KATARÍNA: Loví ryby, ale nechutia jej
Najprv sa len prizerala a teraz už dva roky chodí k jazeru s udicou aj ona. Bratislavčanka Katarína Stankovičová (31), ktorú do tajov rybárčenia zasvätil jej manžel, vraví, že najlepšie berú skoro ráno alebo navečer.
Plávajúce morské potvory a živočíchy jej na tanieri nikdy neboli sympatické. Zaujímavosťou je, že dnes si na rybačku zájde veľmi rada, ale ryby na tanieri jej nevoňajú. „Mama mi povedala, že keď bola so mnou tehotná, prejedla sa rýb, a preto sa venujem tejto záľube. S konzumáciou je to už ťažšie,“ vraví usmievavá tmavovláska.
Šikovnejšia ako manžel
Keď sa spoznala dnes už s manželom Ivanom a povedal jej, že je vášnivým rybárom, ani minútu nezaváhala. Na najbližší výjazd sa pridala k nemu. „Otec mal z toho veľkú radosť. Dokonca som rybu aj zjedla. Nepatrí to však k mojim obľúbeným jedlám. Raz do roka na Vianoce to však zvládnem, ale len keď je to zubáč,“ pokračuje Katarína, ktorá za svoj najväčší úspech považuje ulovenie kapra. „Niekedy sa manžel aj hneval, že mne brali rýchlejšie ako jemu. Dokonca raz sa mi podarilo chytiť na čerešňu jalca. Bola som na seba pyšná,“ pochválila sa nám nielen zážitkom z úlovku, ale aj vlastnoručne vyrobeným plavákom. V rodine Stankovcov to majú výborne rozdelené. Manželka chytá, manžel čistí a rodičia ryby jedia.
Dcéra bude chodiť s nami
O rybároch sa hovorí, že sú to tichí blázni. Čo na to Katka? „Nie je to tak. Je to výborná forma oddychu. Teším sa, keď vypadneme z Bratislavy a prevetráme si hlavy. Vôbec ma neodradí, keď hodiny čakám – a nič. Nechcem súťažiť o najlepší úlovok, ale mať z toho radosť. Stane sa, že rybu chytíme, ale pustíme ju naspäť do vody,“ objasňuje Bratislavčanka, ktorá svoj koníček berie skutočne vážne.
Odborná literatúra, zaujímavé filmy nesmú v ich domácnosti chýbať. Vraví, že sa rada inšpiruje skúsenejšími rybármi z televízie. A ako podľa nej vyzerá ideálne rybačka? „Keď sa väčšia partia vyberie tak na týždeň niekam stanovať a popritom aj rybárčime. Už sa teším, keď naša štvormesačná dcéra Zuzka začne chodiť a budeme ju brávať zo sebou. Dúfam, že aj ju to bude baviť,“ odpovedá skalná futbalová fanúšička.
ADRIANA: Motorka vie vždy prekvapiť
O veľkých strojoch nikdy nesnívala, ale vôbec to neprekáža. Pred štyrmi rokmi prvýkrát vysadla na motorku a odvtedy sa jej drží. Adriana Kučková (32) sa síce vozí veľmi rada, ale opraviť svoju mašinu by určite nezvládla.
V rodine Adriany Kučkovej jazdia všetci. Najprv s tým začal jej partner, potom sa pridala ona a neskôr aj dnes už pätnásťročná dcéra Monika, ktorej sa však viac páči na štvorkolke. „Motorku mám tri roky, ale jazdím iba dva. Najprv som mala z toho mierne obavy, lebo predsa len nie sú to štyri kolesá ako na aute, ale je to skutočný adrenalín. Keď si dnes sadám na motorku, som ostražitá, ale nebojím sa,“ tvrdí žena, ktorá pracuje ako asistentka a po robote sa mení na motorkárku. Hoci je dospelá, rodičom chvíľu tajila, čo ju zaujíma. O jej nevšednom koníčku sa dozvedeli až vtedy, keď mala motorku zaparkovanú v garáži.
Nič ju neodradí
Za dva roky najazdila už 6 500 kilometrov. Na cesty sa však nikdy nevydá sama. Najlepšie je, keď ide celá partia. „Vozíme sa po dedinách v okolí Bratislavy. Môj najvzdialenejší cieľ bolo Krpáčovo. V zahraničí som na motorke ešte nebola,“ pokračuje a jedným dychom si spomína na menšie nepríjemné skúsenosti. „Jazdím opatrne. V priemere idem šesťdesiatkou alebo osemdesiatkou, pri predbiehaní to môže byť aj stodesiatka. Neriskujem, lebo si vážim sama seba. A keď má človek dieťa, dáva si o to väčší pozor. Stalo sa mi už, že som z motorky spadla, ale to preto, lebo bola prevážená. Raz sa mi v zákrute pošmyklo koleso, ale zvládla som to. Aj so štvorkolkou mám nepríjemné skúsenosti. Prevrátila som sa v teréne, na zablatenom kopci. To ma však nemôže odradiť.“
Nepovozí nikoho
Relax, vôňa kvetov i kvitnúcich stromov a vietor vo vlasoch sú to, čo ju najviac láka. Najlepšie sa jazdí podľa nej na jar. „Je to perfektné hobby, ale najlepšie je mať aj partnera, ktorý potom za vás prevezme technickú časť. Ženám by určite nemala chýbať odvaha, a keďže to nie je lacná záležitosť, takže aj trošku viac peňazí. Dobrá motorka stojí toľko čo auto. A keď k tomu prirátame aj primerané oblečenie, cena sa vyšplhá pomerne vysoko.“ Ak by ste stretli Aďku na ceste a chceli by ste sa zviezť, máte smolu. „Nepovozím nikoho. Nejazdím tak dlho, aby som niekoho zobrala so sebou. Mám sa ešte čo učiť. Motorka vie prekvapiť aj skúseného vodiča. Mojím snom je ovládať môj stroj najlepšie, ako sa dá, ale na to treba poriadny cvik a veľa odjazdených kilometrov,“ uzatvára.
Psychológ: Nájdu niečo, čo im v živote chýba
Psychológ Maroš Majko, PhD.
Mnohé záľuby sú typicky ženské, iné zas vystihujú len mužov. Sú však aj také, ktorým sa ľudia venujú bez ohľadu na pohlavie. „Mnohí ľudia, pričom často ide aj o ženy, vyžadujú pri voľnočasových aktivitách vzrušenie a obrovské množstvo adrenalínu. Nie je možné im to vyčítať ani ich označovať za prehnaných hazardérov. Zrejme sa podobne správajú alebo chcú správať aj v bežných situáciách a tieto aktivity sú pre nich jednoducho typické a potrebné. Adrenalínové koníčky môžu tiež prinášať pocit uspokojenia, snahu dokázať si niečo, čo im v bežnom živote chýba. Pre niekoho je zábavné takmer bez pohnutia celé hodiny presedieť na rybačke. Takýto človek spomínaným spôsobom uteká z každodenných starostí a stresov,“ vraví psychológ Maroš Majko, PhD.
