Taliani Daniele Carletti a Simona Pergolová napokon svoju misiu nedotiahli úplne do konca. Po necelých šiestich rokoch a 55 000 km ich v hlavnom meste Peru zastavili policajti a vysvetlili im, že v čase celosvetovej pandémie koronavírusu sa len tak nemôžu premávať po svete na bicykloch. "Približne na mesiac sme uviazli v Lime. Keď sa nám skončila karanténa, dúfali sme, že sa opäť vydáme na cesty. Čoskoro nám došlo, že to už nebude možné. Boli sme riziková skupina vystavená čomukoľvek. Keď sme sa dozvedeli, že talianska ambasáda v Ríme organizuje repatriačný let do Ríma, pridali sme sa a už sme doma," uviedol Daniele Carletti v rozhovore na špecializovanom webe VeloNews.
Dvadsaťosemročný Carletti bol pred šiestimi rokmi súčasťou vedeckého projektu na univerzite, o päť rokov staršia Pergolová pracovala v hoteli. Obaja zanechali svoje zamestnania, aby sa spoločne vydali za cyklistickým dobrodružstvom. "Hnala nás zvedavosť, chceli sme zistiť, čo sa obrazne deje za druhou stranou plota. A zistili sme, že bicykel je ten najvhodnejší spôsob ako spoznávať svet," vysvetlil Carletti.
V spolupráci s neziskovou organizáciou World Bicycle Relief a výrobcom bicyklov Cinelli sa vydali do juhovýchodnej Ázie, odkiaľ pokračovali do Austrálie. Potom sa presunuli na sever Kanady a popri západnom pobreží Spojených štátov amerických a Mexika zišli až do Južnej Ameriky. V Peru sa ich cesta nečakane skončila, došli do tridsiatej piatej krajiny z celkového počtu päťdesiat, ktoré mali v pláne navštíviť. "Mali sme pred sebou ešte časť Južnej Ameriky a najmä Afriku, ale prišla choroba COVID-19. Určite však neľutujeme, lebo až doteraz sme toho zažili neúrekom. V horách či na púšti sme sa ocitli v úplnej izolácii od okolitého sveta akoby uprostred ničoho. Na druhej strane sme si potom užívali stretnutia s ľuďmi, učili sa ich jazyky či kultúru. Keď sme sa z Kazachstanu presunuli do Číny, zažili sme stret kultúr ešte z čias Osmanskej ríše. Na jednej stráne čínska kultúra han a do toho turecké vplyvy. Na tie miesta by som sa ešte určite chcela vrátiť," objasnila Pergolová.
Dvojica dobrodruhov prešla od podhoria Himalájí až do austrálskej púšte, no najhoršie a zároveň najnezabudnuteľnejšie chvíle prežili v teritóriu Yukon na severozápade Kanady. To keď za polárnym kruhom museli nocovať v stane pri teplotách pod mínus 30 °C. "Bolo to najťažšie, ale zároveň najkrajšie. Scenéria rieky Mackenzie na severozápade Kanady bola úžasná. Keď sme si zvykli na jazdu aj táborenie pri extrémne nízkych teplotách, všetko sa nám potom zdalo oveľa krajšie. A absolútny teplotný opak bola zasa púšť Baja v Kalifornii," spomínala Pergolová. Vo veľkej zime za polárnym kruhom museli upraviť aj svoje bicykle. "Zohnali sme si širšie a väčšie plášte s hrotmi, lebo sme sa istý čas presúvali aj po zamrznutej rieke," poznamenal Carletti.
Keď sa minulý týždeň po takmer šiestich rokoch vrátili do Ríma, uvedomili si, že svet sa zmenil a ich sen dokončiť jazdu okolo sveta sa nateraz nedá sfinalizovať. Napriek tomu ich momentálnu frustráciu prebila kdesi vo vnútri nádej, že svoju cestu jedného dňa predsa len dokončia. "Na našich cestách sme sa naučili veľa vecí o svete okolo nás. Jedným z najväčších poznatkov je vysoká miera adaptácie nás ľudí. Videli sme ako ľudia žijú vo veľkej chudobe aj vo výške 5000 m bez tečúcej pitnej vody. Človek sa dokáže prispôsobiť, aby prežil a v týchto časoch celosvetovej pandémie je to mimoriadne dôležité," dodal Carletti.
