Taliansko malo tú smolu, že bolo prvou západoeurópskou krajinou zasiahnutou nákazou. V celkovom meradle je s viac ako 26 000 obeťami hneď na druhom mieste za USA. Prvý prípad nákazy bol v Taliansku zaznamenaný 21. februára, v čase, keď Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) stále trvala na tom, že vírus je "zvládnuteľný" a že nie je zďaleka tak nákazlivý ako chrípka.
Existujú ale aj dôkazy, že demografické nedostatky aj nedostatky v zdravotnej starostlivosti spoločne s politickými a obchodnými záujmami vystavili desať miliónov obyvateľov Lombardska nebezpečenstvu v takej miere, akú žiadna iná oblasť nezažila. A zasiahnutí boli najmä tí najzraniteľnejší, starí ľudia v opatrovateľských domoch.
Virológovia a epidemiológovia hovoria, že bude trvať roky, kým sa zistí, kde sa stala chyba a ako je možné, že nákaza zahltila zdravotný systém považovaný za jeden z najlepších v Európe. V susednom Benátsku (Veneto) bol vplyv pandémie výrazne miernejší.
Prokurátori teraz zvažujú, či je možné zo smrti stoviek ľudí v opatrovateľských domovoch niekoho obviniť. Mnoho týchto obetí ani nie je započítaných v oficiálnej lombardskej bilancii, ktorá hovorí o 13 269 mŕtvych.
Lombardskí lekári a zdravotné sestry v prvej línii sú medzitým vyzdvihovaní ako hrdinovia, ktorí pri ošetrovaní chorých riskovali životy, navyše v situácii mimoriadneho stresu, vyčerpania, izolácie a strachu.
Aj potom, čo Taliansko registrovalo prvý prípad nákazy, lekári nerozumeli neobvyklému spôsobu, ktorým sa choroba covid-19 môže prezentovať, keď niektorí z pacientov veľmi rýchlo strácali schopnosť dýchať. "Chýbali nám klinické informácie," hovorí Maurizio Marvisi, pneumológ zo súkromnej kliniky San Camillo v ťažko zasiahnutom meste Cremona.
Pretože jednotky intenzívnej starostlivosti v Lombardsku boli hneď v prvých pár dňoch zaplnené nakazenými, mnoho lekárov sa snažilo liečiť a sledovať svojich pacientov doma, kde im bol dokonca aj dávaný kyslík. Táto stratégia sa ale ukázala ako smrtiaca. Mnoho ľudí zomrelo doma, alebo čoskoro potom, čo boli hospitalizovaní, pretože váhali so zavolaním sanitky.
Taliansko bolo donútené spoliehať sa na domácu starostlivosť čiastočne kvôli malému počtu lôžok na jednotkách intenzívnej starostlivosti. Po rokoch rozpočtových škrtov v krajine na 100 000 ľudí pripadalo len 8,6 lôžok na JIS-kách, čo je menej ako priemerných 15,9 v rozvinutých krajinách Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
V dôsledku toho sa dostali do prvej línii pri odhaľovaní infikovaných pacientov lekári primárnej starostlivosti. Pretože boli testovaní len tí, ktorí vykazovali silné príznaky (lebo laboratória v Lombardsku nápor nezvládali), nevedeli títo rodinní lekári často ani to, či nie sú sami pozitívni. Nedostali žiadne pokyny, či majú chorého vyšetriť alebo ho poslať k špecialistovi, a už vôbec nemali prístup k ochrannému vybaveniu, ako tomu bolo v nemocniciach. Koronavírusom sa v Taliansku nakazilo asi 20 000 pracovníkov v zdravotníctve a 150 lekárov zomrelo.
Kým sa centrálna vláda zameriavala na nájdenie nových lôžok na jednotkách intenzívnej starostlivosti, testovacie kapacity pokrivkávali a opatrovateľské domy v Lombardsku boli ponechané svojmu osudu. Milánski prokurátori prešetrujúci úmrtia v opatrovateľských domoch venujú zvláštnu pozornosť najmä rozhodnutiu regionálnej vlády, ktorá 8. marca povolila, aby boli uzdravujúci sa pacienti s covid-19 umiestnení späť do opatrovateľských domovov. Malo to uvoľniť nemocničné lôžka.
