S redaktorom Jánom Tribulom (43) sme sa rozprávali aj o tom, ako sa s osadníkmi vzájomne rešpektujú, prečo už nechcú ukazovať svoju biedu a prečo sa stáva, že ho občas nespoznávajú.
Namiesto po Tatrách chodíte momentálne po rómskych osadách. Vyčerpáva to viac?
Turistika v horách je pre mňa skutočným relaxom a „práčkou myšlienok“. V čase tejto mimoriadnej situácie sme si však dali od nášho špeciálu pauzu. Bolo by nezodpovedné dávať ľuďom tipy na spoločné vychádzky, keď sa máme, naopak, zdržiavať týchto aktivít. Súčasná kríza nám všetkým zmenila bežné stereotypy. S kameramanom Martinom momentálne najviac času trávime v osadách na Spiši a snažíme sa zachytiť všetko zaujímavé, čo sa v nich deje. Aj chudobná osada je jedno veľké sídlisko, kde sa odohrávajú príbehy.
S obyvateľmi osád ste v intenzívnom kontakte, viete si získať ich dôveru. Ako to, že si s nimi tak rozumiete, že vás tak berú a ochotne spolupracujú?
Vždy je to o tom nevyvyšovať sa a byť priateľský. Snažím sa im aj pozorne načúvať. Mnohé problémy, ktoré majú, sa mi zdajú neraz nepochopiteľné, sú pre nich kľúčové. Darmo, majú iný spôsob života, inú kultúru, zvyky. Občas sa im prihovorím ich rečou, a keďže ma poznajú už roky, nejaký vzťah medzi nami je. Ale neviem to celkom definovať. Myslím, že sa navzájom rešpektujeme. Občas sú teatrálni, občas smutní, často vtipní, ale vnímam ich ako jedných z nás.
Nemáte od nich po odvysielaní príspevkov aj nejaké negatívne „recenzie“?
Niekedy ich trápi, že nemôžu povedať všetko, čo ich ťaží. Neradi ukazujú biedu, v akej žijú. Je to iné ako pred rokmi. Kedysi nám ukazovali svoje polorozpadnuté chatrče a sťažovali sa. Teraz je to inak. Za mnoho vecí sa hanbia a neradi to vystavujú „na obdiv celému svetu“. Cítim, že mnohí z nich chcú žiť inak a aj sa snažia. No nevedia sa z toho vymaniť. Je to začarovaný kruh.
