S redaktorom Jánom Tribulom (43) sme sa rozprávali aj o tom, ako sa s osadníkmi vzájomne rešpektujú, prečo už nechcú ukazovať svoju biedu a prečo sa stáva, že ho občas nespoznávajú.
Namiesto po Tatrách chodíte momentálne po rómskych osadách. Vyčerpáva to viac?
Turistika v horách je pre mňa skutočným relaxom a „práčkou myšlienok“. V čase tejto mimoriadnej situácie sme si však dali od nášho špeciálu pauzu. Bolo by nezodpovedné dávať ľuďom tipy na spoločné vychádzky, keď sa máme, naopak, zdržiavať týchto aktivít. Súčasná kríza nám všetkým zmenila bežné stereotypy. S kameramanom Martinom momentálne najviac času trávime v osadách na Spiši a snažíme sa zachytiť všetko zaujímavé, čo sa v nich deje. Aj chudobná osada je jedno veľké sídlisko, kde sa odohrávajú príbehy.
S obyvateľmi osád ste v intenzívnom kontakte, viete si získať ich dôveru. Ako to, že si s nimi tak rozumiete, že vás tak berú a ochotne spolupracujú?
Vždy je to o tom nevyvyšovať sa a byť priateľský. Snažím sa im aj pozorne načúvať. Mnohé problémy, ktoré majú, sa mi zdajú neraz nepochopiteľné, sú pre nich kľúčové. Darmo, majú iný spôsob života, inú kultúru, zvyky. Občas sa im prihovorím ich rečou, a keďže ma poznajú už roky, nejaký vzťah medzi nami je. Ale neviem to celkom definovať. Myslím, že sa navzájom rešpektujeme. Občas sú teatrálni, občas smutní, často vtipní, ale vnímam ich ako jedných z nás.
Nemáte od nich po odvysielaní príspevkov aj nejaké negatívne „recenzie“?
Niekedy ich trápi, že nemôžu povedať všetko, čo ich ťaží. Neradi ukazujú biedu, v akej žijú. Je to iné ako pred rokmi. Kedysi nám ukazovali svoje polorozpadnuté chatrče a sťažovali sa. Teraz je to inak. Za mnoho vecí sa hanbia a neradi to vystavujú „na obdiv celému svetu“. Cítim, že mnohí z nich chcú žiť inak a aj sa snažia. No nevedia sa z toho vymaniť. Je to začarovaný kruh.
Už niekoľko týždňov sa pohybujete v extrémne rizikovom prostredí. Nedolieha to na vás?
Mnoho vecí vytesňujem a nepripúšťam si ich. Chránim sa, každý deň všetko periem, ruky mám už vysušené z dezinfekcie. Na klasické podanie rúk si už poriadne ani nepamätám. Pre istotu som sa dobrovoľne izoloval. Občas večer myslím na kameramana Maťa, že on sa vracia k manželke a dvom malým deťom. Voľný čas trávim pri svojich koňoch alebo v horách. Individuálna turistika či vychádzky osamote na koni nikomu neublížia. Psychohygiena je v týchto dňoch rovnako dôležitá ako rúška, rukavice a podobne. Bojím sa toho, že ak sa toto všetko skončí, mnoho ľudí bude potrebovať pomoc psychológov. Žijeme v neistote a nikto nevie, ako sa to skončí.
Nie ste hypochonder? Nepozorujete sa teraz viac?
Asi všetci sme teraz o čosi viac citliví. Občas si prečítam ešte raz všetky príznaky ochorenia COVID-19, a keď sa v nich nenájdem, som spokojný. Doma nemám ani jednu tabletku na horúčku. Keď som si uvedomil, že niečo by bolo dobré mať do zásoby, všetko bolo z lekární fuč.
Na jednej strane sú obyvatelia osád, na druhej strane vojaci a polícia. Niekde medzi tým ste vy. Fungujete občas ako hromozvod? Ako nejaký sprostredkovateľ informácií a psychológ?
Ľudia považujú médiá a kameru za spôsob, ako niečo vykričať do celého sveta. Neraz mám pocit, že nás berú ako úrad, ktorý má ich problém vyriešiť. Osadníci cítia stratu slobody, navyše sa boja, lebo nevedia, kto spomedzi nich má pozitívny test, a všeobecne majú málo informácií. Vedia len to, že ich vláda a hygienici zatvorili a my gadžovia ich chodíme pozorovať. Všimol som si, že bezpečnostné zložky, ktoré hliadkujú v okolí karantenizovaných osád, sú pokojné, chlapi slušní a snažia sa im pomôcť, keď sa to dá.
Vaše reportáže, zachytávajúce aktuálnu situáciu, majú občas aj humorný náboj a stávajú sa z nich virálne videá. Snažíte sa to trochu odľahčiť, či to prichádza nejako samo?
Vtipné momenty prichádzajú pri bežných stretnutiach. Sú neplánované a často si ich všimnem až v strižni. Ak ich v reportáži použijem, tak nie preto, aby som si z respondenta prvoplánovo vystrelil, ale preto, že považujem za normálne ťažšiu tému odľahčiť. Keď nám pani Gizela v Žehre hovorila, že aj ona potrebuje „tote hrušky“ (namiesto rúška), alebo iná pani sa sťažovala, že odpadla, lebo ona potrebuje päťkrát denne jesť „desať deka mäsa“, lebo je diabetička. Iní sa zasa odvolávajú nie na krízový, ale „krížový“ štáb, a nejdú sa testovať, ale idú „cestovať“. Sú to milé situácie a bol by hriech ich nevyužiť. Navyše, aj ja si viem zo seba vystreliť. Teraz, keď sme celí zakuklení, tak sa ma občas opýtajú: „Kto si?“ Ja len stiahnem bufku, alebo rúško a z ich úst zaznie to povestné: „Dig Tribulos!“
Situáciu dlhší čas monitorujete, zrejme cítite vo vzduchu emócie, napätie. Zdá sa vám, že to v osadách deň čo deň viac eskaluje, že ľudia z osád už veľmi dlho takúto prísnu karanténu nevydržia?
Nikomu z nás by sa nepáčilo, keby sme bol zatvorení na jednom mieste pár týždňov. Aj tí najchudobnejší v osadách však vedia, že sme na jednej lodi a musíme to vydržať. Spoliehajú sa na to, že tí, ktorí o nich rozhodli, to s nimi myslia dobre. A myslím, že im je sympatické, že nebezpečný vírus je spravodlivý aspoň v tom, že nerobí rozdiely medzi farbou pleti či luxusnou vilou a chatrčou.
