Sú neprehliadnuteľní, keďže výrazne gestikulujú a namiesto rúška majú štít. S jedným z nich sme sa rozprávali, volá sa Maroš Sovák (30) a práca je preňho doslova vášňou.
Ako ste sa dostali k posunkovému jazyku?
Tak ako väčšina kolegov cez niekoho nepočujúceho v rodine. Moji rodičia sú nepočujúci obaja, takže ja som takzvaný CODA (Child Of Deaf Adults, pozn. red.) a spadol som do toho automaticky. Odmalička som sa v tomto prostredí pohyboval, navštevoval som kluby nepočujúcich, môj ocino bol predsedom takéhoto klubu v Banskej Bystrici. Ja som sa tam motal, chodili sme spolu na výlety, organizovali sa rôzne spoločenské aktivity, a keď bolo treba niečo vybaviť, zavolať, tak som to rád spravil.
Aké je vaše pôvodné povolanie?
Vyštudoval som nemecký jazyk a kultúru.
Takže tlmočiť by ste mohli aj zo slovenčiny do nemčiny.
Áno. Berme to tak, že sa pohybujem stále v jednej oblasti, akurát tlmočím do viac vizuálneho jazyka.
A kedy sa vaším povolaním stal posunkový jazyk?
Po škole som mal aj iné zamestnanie, no vždy ma to ťahalo k tlmočníctvu a komunite nepočujúcich, preto som sa tomu začal venovať naplno. Podporili ma v tom rodina aj priateľka. Ako tlmočník teraz fungujem druhý rok.
Ako to vlastne presne je: posunkový jazyk, znaková reč, posunková reč, znakový jazyk...?
Znakový jazyk alebo reč, to je z češtiny, u nás by sa to používať nemalo. Na Slovensku hovoríme o slovenskom posunkovom jazyku.
