Sú neprehliadnuteľní, keďže výrazne gestikulujú a namiesto rúška majú štít. S jedným z nich sme sa rozprávali, volá sa Maroš Sovák (30) a práca je preňho doslova vášňou.
Ako ste sa dostali k posunkovému jazyku?
Tak ako väčšina kolegov cez niekoho nepočujúceho v rodine. Moji rodičia sú nepočujúci obaja, takže ja som takzvaný CODA (Child Of Deaf Adults, pozn. red.) a spadol som do toho automaticky. Odmalička som sa v tomto prostredí pohyboval, navštevoval som kluby nepočujúcich, môj ocino bol predsedom takéhoto klubu v Banskej Bystrici. Ja som sa tam motal, chodili sme spolu na výlety, organizovali sa rôzne spoločenské aktivity, a keď bolo treba niečo vybaviť, zavolať, tak som to rád spravil.
Aké je vaše pôvodné povolanie?
Vyštudoval som nemecký jazyk a kultúru.
Takže tlmočiť by ste mohli aj zo slovenčiny do nemčiny.
Áno. Berme to tak, že sa pohybujem stále v jednej oblasti, akurát tlmočím do viac vizuálneho jazyka.
A kedy sa vaším povolaním stal posunkový jazyk?
Po škole som mal aj iné zamestnanie, no vždy ma to ťahalo k tlmočníctvu a komunite nepočujúcich, preto som sa tomu začal venovať naplno. Podporili ma v tom rodina aj priateľka. Ako tlmočník teraz fungujem druhý rok.
Ako to vlastne presne je: posunkový jazyk, znaková reč, posunková reč, znakový jazyk...?
Znakový jazyk alebo reč, to je z češtiny, u nás by sa to používať nemalo. Na Slovensku hovoríme o slovenskom posunkovom jazyku.
Vy ste boli prvý, kto počas koronakrízy stál pri našich štátnikoch, aby tlmočil ich slová. Aké to bolo?
Viete, ja si to už ani presne nepamätám, mohol tam vtedy stáť aj niekto z mojich kolegov. (smiech) Pre mňa bolo dôležité, že nepočujúci tú informáciu dostali okamžite. Podarilo sa to vďaka tlaku Slovenského zväzu nepočujúcich a pána Jaroslava Cehlárika.
Keď Sagan začal vyhrávať, všetci sa zrazu zaujímali o cyklistiku. Deje sa vám teraz niečo podobné? Vďaka tomu, že vás ľudia denne vidia v televízii, sú viac zvedaví na vašu prácu?
Myslím, že takýto ohlas tu určite je. Ľudia si nás všimli, začínajú sa aj pýtať, ako to funguje, prečo tam ten pán rozhadzuje rukami, prečo má štít. Nedávno mi sused hovorí: „Videl som ťa v televízii. Dá sa všetko odposunkovať? Aký je to systém?“ A po takýchto základných otázkach prichádzajú aj ďalšie, ľudia sa zaujímajú, čo je to vlastne za jazyk a ako funguje.
Zo začiatku ste sa v televízii ako jediný objavovali bez rúška... Pôsobilo to až rušivo. Ako ste to vnímali vy?
Myslím si, či už ja alebo kolegovia sme sa snažili situáciu v prvom rade riešiť čo najviac profesionálne. Zo začiatku to bolo určite náročnejšie a chápem aj ľudí, ktorí sa pohoršili, ako je možné, že tlmočník rúško nemá. Bohužiaľ, ústa sme si zakryť nemohli, lebo 70 % informácií by nepočujúcim ušlo a tlmočenie by nemalo zmysel. Táto situácia sa, samozrejme, ihneď začala riešiť a zanedlho sme dostali štíty, ktoré sú momentálne neodmysliteľnou súčasťou našej práce. Práve ja som jeden ako prvý testoval na Úrade vlády.
Tiež to však nie je úplne ideálne, keďže sa lesknú a nie vždy vám vidieť tvár.
Áno, už pri skúšaní sa vedelo, že odlesk tam môže byť, a na to nás nepočujúci hneď aj upozornili. Stáva sa to pri pohybe, keďže posunkový jazyk je priestorový, veľkú úlohu tam hrajú gestá či mimika. Snažili sme sa to nejako riešiť, aby tam bolo odlesku menej. Samozrejme, hľadajú sa aj iné alternatívy, ale treba na to čas. Určite sa sleduje aj to, ako to (ne)funguje v zahraničí.
Tam nič lepšie nevymysleli?
Je to rôzne. Videl som, že najviac sa používajú práve štíty, ale sú aj priehľadné rúška, no tam sa zase pasovali s problémom, že sa dosť zahmlievali.
Hneď po tlačovej konferencii ide štít dole a dávate si rúško?
Samozrejme. A kým mám štít, snažím sa byť čo najďalej od ľudí.
Keďže výrazne gestikulujete, chtiac-nechtiac počas tlačových konferencií pútate pozornosť nielen nepočujúcich, ale aj ostatných. A tým druhým sa zdá, akoby ste nestíhali. Ja vám napríklad vždy držím palce, aby sa premiér na chvíľu odmlčal a vy by ste tak dostali šancu dobehnúť ho.
(smiech) Chápem, že sa to takto javí. Slovenský posunkový jazyk sa nedá tlmočiť simultánne, a nie je to ani správne. Má svoju vlastnú morfológiu aj syntax. Napríklad pri otázke sa pýtame opačne. Veta: Čo si robil? sa pretlmočí ako: Ty bolo robil čo? Funguje to tak, že my tlmočníci si musíme vždy nechať akoby pár slov v zásobe, ideálne päť - sedem. Keď začne niekto rozprávať, my začíname posunkovať neskôr. Nejde o dobiehanie ani o simultánne tlmočenie.
Ak by ste vedľa seba stáli dvaja tlmočníci a obaja by ste nepočujúcim sprostredkúvali rovnaký prejav, išli by ste synchrónne ako akvabely?
Nie úplne. Slovenský posunkový jazyk je príliš pestrý a rozsiahly. Na jedno slovo neexistuje len jeden posunok. Ja by som povedal, že každý tlmočník má svoj štýl, svoj rukopis, je ako maliar. Navyše sú regionálne posunky, špecifické posunky, a používa sa aj slang. Keď sa stretnem s nepočujúcim z východu a zo západu našej krajiny, krásne to vidno.
Hovorili ste o slangu. Má posunkový jazyk aj nadávky?
Samozrejme.
Aj škaredé?
Áno. (smiech) Aj nepočujúci sa potrebujú vedieť takto vyjadriť.
Vaše tlmočenie v istom zmysle pripomína herecký výkon, pantomímu. Máte v sebe aj niečo také?
Môj názor je, že každý nepočujúci, hlavne to vidím na svojom otcovi, je herec. Slovenský posunkový jazyk nie je len o tom, že sprostredkúva slová. Musí tam byť expresívny výraz, mimika, gestá, bez toho sa to nedá. Musí tam byť reprodukovaný hnev, šťastie, smútok - bez nich by tie posunky nedávali celistvý význam. Vyjadriť posunkami, že daný človek je rád, a spraviť to s kamennou tvárou, to by nepočujúci nepochopil. Emóciu treba vedieť podať. Vtedy to má zmysel, preto je ten vizuálny jazyk taký krásny. Tlmočiť sa dajú aj divadelné predstavenie, hudba a iné.
Už ste si stihli obľúbiť aj nejakého politika z hľadiska toho, ako sa jeho slová tlmočia?
Nekonkretizoval by som to. Snažíme sa prispôsobiť každému. Politici, ako všetci ľudia, sú rôzni. Raz majú dobrú náladu, inokedy nie. A ja sa práve snažím tomu prispôsobiť, preniesť emóciu, ktorú má v hlase, do posunkov, aby to bolo jasné a zrozumiteľné.
