Divadlá ostávajú zatvorené, okolo nakrúcania filmov a seriálov je veľa otáznikov. O tom, ako momentálne funguje, čo ho teší a čo trápi, sme sa rozprávali s Jurajom Bačom (32).
Ľudia, ktorí boli prinútení ostať doma, skĺzli často do stereotypu a rýchlo im uteká čas. Tiež tomu čelíte?
Zo začiatku nie, ale priznám sa, v poslednej dobe mám pocit, že tie dni utekajú rýchlo. No že by som sa flákal, to povedať nemôžem.
Nemáte skrátka výčitky svedomia.
Prvýkrát v živote nemám výčitky svedomia, keď robím niečo iné ako prácu. Mal som s tým v minulosti problém, keď som si išiel sadnúť von s kamarátmi, vždy mi niekde v podvedomí behala myšlienka, že som mohol byť radšej doma, venovať sa spevu, prečítať si knihu kvôli filmu, ktorý idem točiť... Takmer všetko bolo podmienené prácou. Teraz som sa toho úplne zbavil.
Ako máte vyskladané dni?
Ráno mám svoje rutiny, aby som úplne nevyšiel z cviku. Najhoršie, čo sa človeku môže stať, je keď vypadne zo svojho remesla. Preto si po prebudení zacvičím, urobím si spevácke cvičenia, zahrám si na gitare a prípadne si nahlas niečo prečítam. Potom bez nejakého extra plánovania trávim voľný čas. Dal som do poriadku našu rodinnú záhradku, vymaľoval som záhradný domček, podvečer chodím zbierať smeti v lesoch naokolo.
Dokáže váš uspokojiť aj práca okolo domu a v záhrade?
(smiech) Neviem to celkom pomenovať a podľa mňa žiaden záhradkár vám presne nepovie, ako to vlastne je, ale pre mňa je to psychohygiena. Čupnete si k záhonu jahôd a pekne pomaly ho čistíte. Predtým, keď som mal deň voľna, vedel som, že musím rýchlo pokopať jahody, pokosiť trávnik, ostrihať hrozno... Teraz si to trhám po jednej burinke a teším sa, keď mi niečo ostane aj na druhý deň. Znamená to, že máte opäť dôvod vstať a niečo robiť.
Vy ste doma najväčší záhradný pracovník, či to máte s rodičmi podelené?
V rodine máme teraz trochu iný stav - brat stavia dom, takže teraz sme pod jednou strechou aj s ním. Každý má to svoje. Ja sa starám o jahody a maliny, otec rieši vinič, mama skalky.
Žijete na bratislavskej Kolibe posledné mesiace zažívajúcej veľký nápor ľudí, ktorí nemôžu behať po nákupných centrách či vysedávať v reštauráciách. Vnímate to?
Áno, je tu veľa ľudí, ale keďže som tu domáci, nikdy som nevyužíval takzvané komerčné chodníky. Je tu mnoho krásnych miest, len ich treba poznať. Inak, práve takéto menej zaľudnené miesta sú často miesta, kam ľudia chodia vyhadzovať smeti, lebo majú pocit, že to tam nebude na očiach. Takže paradoxne, najmenej navštevované zákutia Koliby sú z hľadiska odpadkov na tom najhoršie. Úplne rozumiem tomu, že teraz sú ľudia oveľa viac v prírode. Všetky preventívne opatrenia treba rešpektovať, no vždy sme mali aj vlastný imunitný systém a ten tiež netreba podceňovať. A pomôcť sa mu dá práve pobytom v prírode, otužovaním, športom, stravou či zdravou životosprávou.
Ešte v období, keď sa pandémia len rútila na Európu, ste na sociálnej sieti uverejnili status, v ktorom ste sa hnevali, že sa u nás ruší jedno podujatie za druhým a akoby ste situáciu zľahčovali. Prehodnotili ste to neskôr?
Vôbec som ju nezľahčoval, práve naopak! Začal som sa obávať paniky a strachu, ktoré v spoločnosti začínali rezonovať. Status som písal v čase, keď sme na Slovensku nemali žiadnych nakazených a informácie zo sveta o vážnosti epidémie boli veľmi protichodné. Naše úrady mlčali. Objavilo sa množstvo online-odborníkov. Jedni predpovedali katastrofu, iní opisovali vírus ako bežnú chrípku, preto som na svoj súkromný profil zverejnil prosbu pre mojich priateľov, či vedia niečo viac ako ja, pretože žiaden kompetentný orgán v tom čase nevydal žiadne jasné stanovisko. Bolo veľmi ťažké identifikovať, čo je pravda a čo výmysel. V ten deň som zachytil správu, že sa v supermarkete pobili ľudia o múku a zároveň mi zrušili dve podujatia, ktoré ma čakali.. Žiaľ, nejakým spôsobom sa k tomu dostali novinári a vytrhnutím z kontextu sa zo mňa snažili spraviť kšeftára, ktorému ide o peniaze na úkor zdravia. No paradoxne obe tie zrušené akcie boli charitatívneho charakteru. Samozrejme, že som svoj názor na pandémiu odvtedy prehodnotil. Chvalabohu za všetky opatrenia, ktoré sa na Slovensku včas zaviedli a že sa predišlo scenáru z Talianska či Španielska.
Po rokoch ste sa vraj vrátili k zjazdovaniu na horskom bicykli. Ste výrazne opatrnejší ako kedysi?
Je to tak, že hlava si to spred tých pätnástich rokov pamätá, ako som lietal, skákal po skalách, ale telo už je trošička pomalšie. Možno je to dospievaním, možno koronakrízou, ale akoby som sa prestal aj v tomto smere ponáhľať. Kedysi som do toho išiel hŕŕŕŕ, čo najviac poskákať, pojazdiť, čo najrýchlejšie nabrať formu, a to sa mi stratilo. Chodím jazdiť, skackať, ale bez nejakých strašných ambícií – pre radosť.
Nedávno ste si tiež povedali, že voľný čas venujete aj učeniu sa na ústnej harmonike. Podarilo sa?
Tak v tomto som nepokročil. Našiel som si na youtube nejaké inštruktážne videá, ale veľmi som sa k tomu nedostal, lebo stále je čo robiť.
Začiatkom roka ste tiež avizovali, že sa chystáte absolvovať nejaké herecké kurzy v Londýne. Toto vám korona vygumovala?
Áno, bohužiaľ, úplne to padlo a netuším, čo s tým bude, či sa to nejako refunduje, alebo sa to posunie. O tie kurzy je navyše taký veľký záujem, že niekedy sa na ne čaká aj rok či dva. Navyše je to náročné zladiť s mojimi voľnými termínmi.
Mali ste rozbehnuté aj niečo iné, čo vás možno mrzí ešte viac, že to padlo či odsunulo sa do neznámej budúcnosti?
V kinách sme odpremiérovali film Amnestie, ktorý zarezonoval na Slovensku aj v Čechách a prišlo štádium, kedy mi začal zvoniť telefón. Volali mi viacerí producenti a prešiel som kastingom na jeden český film. 25. apríla som mal mať prvý natáčací deň... Žiaľ, nateraz je všetko zastavené. Úprimne? Neviem si predstaviť, že by som mal hypotéku, rodinu, keďže zarábam čistú nulu. Nie je to tak, že by som mal 70 % nejakého platu. A hlavne tá nula bude ešte veľmi dlho trvať. Myslím, že než spoločnosť opäť chytí určitú pohodu, kým sa ľudia vyberú do divadla, na koncert, zabaviť sa na firemný večierok, to bude trvať veľmi dlho. Ale takto to majú teraz mnohí a myslím, že viacerí na základe aktuálnej situácie prehodnotia svoje životy, ambície, ktoré ich niekam hnali.
