Bývalý kouč slovenskej repre Ján Filc spomína: Striebro prekvapilo aj mňa!

Presne 14. mája 2000 bolo celé Slovensko na nohách! Hoci hokejisti spod Tatier prehrali finálovú bitku na svetovom šampionáte v ruskom Petrohrade s Českom 3:5, zapísali sa do histórie.

Získali totiž prvú medailu v samostatnej ére pre náš hokej a po prílete ich vítali v Bratislave tisícky nadšených fanúšikov. Ako si na tento úspech spomína vtedajší kouč Ján Filc (67)?

? Už dvadsať rokov ubehlo odvtedy, čo ste v Petrohrade získali s mužstvom historické striebro pre Slovensko v samostatnej ére. Vnímate to, akoby to bolo včera?

- To nie, pretože tých dvadsať rokov je už určitá doba, veľa bleskov prehrmelo nad Tatrami a veľa vody pretieklo Dunajom za ten čas. Ale sú to krásne spomienky, bol to prvý veľký prienik slovenského hokeja na áčkových majstrovstvách sveta a začiatok zlatej generácie.

? S akými ambíciami ste v roku 2000 odchádzali na šampionát?

- V tom čase po sklamaní na olympiáde v Nagane 1998 nebola situácia v slovenskom hokeji veľmi ideálna. Hráči po spomínanej neúčasti na hlavnom olympijskom turnaji mali nedôveru k reprezentácii, navyše na zväze boli aj finančné problémy. Mali sme šťastie, že malá skupinka hráčov, ktorá sa uvoľnila zo zámoria, vystužila káder, ktorého gro tvorili chalani z domácej ligy. Poskladal sa jeden tím, ktorý bol schopný, hoci nie s čistým štítom, postúpiť až do finále.

? Bolo to pre vás prekvapenie, že mužstvo získalo historické striebro?

- Prekvapilo to všetkých a priznám sa, že aj nás trénerov a vedenie. Ale boli sme šťastní, hlavne za našich fanúšikov, že sme im urobili obrovskú radosť.

? Ten prílet z Ruska domov na Slovensko sa vtedy posúval o niekoľko hodín. Boli oslavy veľkolepé už v kabíne?

- Práveže ani nie, až potom v lietadle sa to zvrtlo. Ten odlet sa posunul preto, pretože po finále sme sa museli kompletne zbaliť, a to nebolo časovo jednoduché. Nechceli sme to robiť pred zápasom s Českom kvôli koncentrácii, hoci sme si finále aj tak prehrali v prvej polovici súboja. Preto sme boli veľmi prekvapení, že keď sme nadránom okolo druhej pristáli v Bratislave, tak nás, aj niekoľko hodín po skončení finále, čakali tisícky fanúšikov. Teraz, keď sa spätne obzriem, tak sme mali v Rusku prenocovať a vrátiť sa domov na druhý deň.

? Ako veľmi sa vám po zisku striebra zmenil život?

- Klamal by som, keby som povedal, že sa popularita nezvýšila, ale spolu s manželkou sme to zvládli a ostali normálna rodinka ako predtým. Mal som aj jednu výhodu, že som vtedy nebol klubový tréner, ale mal som popri reprezentácii svoju firmu, v ktorej som normálne pracoval.

? Pred desiatimi rokmi ste sa mohli stať aj prvým trénerom, ktorý by s národným tímom získal historicky prvú medailu aj na zimnej olympiáde. Vo Vancouvri nám bronz unikol o vlások, keď sme s Fínskom prehrali 3:5...

- Aj po tých desiatich rokoch to človeka veľmi škrie, hlavne kvôli hráčom. Všetci po tej medaile veľmi túžili a zaslúžili si ju. Keby mi vtedy niekto povedal, že budeme hrať vo Vancouvri s Kanadou o postup do finále, tak by som to bral ako sci-fi. Na tomto podujatí sme hrali naozaj skvelý hokej a vyrovnali sme sa herne papierovo silnejším výberom Ruska, Švédska či domácej Kanady.

? Čo vy beriete ako najväčší úspech pri národnom tíme?

- Možno budú ľudia prekvapení, ale pre mňa je štvrté miesto z olympiády 2010 viac ako zlato z Göteborgu 2002. Aj odozva odborníkov bola z nášho vystúpenia vo Vancouvri obrovská. Kvalita tohto turnaja bola neskutočná a slovenský hokej tam dosiahol výkonnostný vrchol.

? Trénovali ste množstvo hviezd – Pálffy, Demitra, Bondra, Hossa, Gáborík, Višňovský a ďalšie hviezdy. S kým sa vám najlepšie pracovalo?

- Každý z chalanov bol niečím iný a výnimočný. Veľmi dobrý vzťah som mal s Petrom Bondrom a mám ho aj dodnes. On bol líder, napríklad Žigo bol zase mužom okamihu, vedel navodiť zvrat na ľade. V tomto čase to bol dobre namazaný stroj, všetko klapalo ako hodinky.