Košík zo slamy alebo špeciálnej vŕby podľa neho na Slovensku upletie len málokto, aspoň o nikom momentálne nevie. Jeho snom je, aby sa technika zapísala ako naše kultúrne dedičstvo v UNESCO. Hoci bol vždy zručný, lákala ho práca našich predkov. „V roku 1991 ma babka poslala k susedovi, aby som sa naučil pliesť prútené košíky. Ale ma to nebavilo, zdalo sa mi to nudné,“ smeje sa Igor na začiatkoch svojej tvorivosti.
Pokračovať začal až v roku 2005. „Neustále mi vŕtalo v hlave, ako robili tie košíky, ktoré babka používala na múku a majú tvar vandlíka. Volala ich víky. Špekuloval som nad tým, že ako si mohli urobiť kostru a ako tam vkladali slamu a ako ju opletali,“ pokračuje. „Naučil som sa to od jedného pána z Novej Bane za dve hodiny. Systémom pokus-omyl. Musel som sa naučiť najprv nájsť vhodnú vŕbu. A tá musí byť húževnatá. Najlepšie sú tie s veľkými listami a pružnými konárikmi, ktoré sa nesmú odlamovať,“ opisuje proces s tým, že vŕba sa nemá štiepať za čerstva.
„Mala by sa nechať zvädnúť. Zbieram prúty od tenkých až po tie 1,5 do 2 cm. Práve tie potom štiepam a ešte raz potom odštiepavam drevnú časť od lyka. A to následne varím na šporáku, pokým sa nelúpe kôra. Veľa ľudí si to mýli s pletením, ale toto je ošívanie alebo zošívanie,“ vysvetľuje Igor. Na výrobu stačí pár vecí. „Okrem ostrého nožíka ešte plastová trúbka a zabrúsený skrutkovač,“ dodáva s tým, že by bol rád, keby sa tejto starej technike priučilo viac ľudí a zapísala sa ako naše kultúrne dedičstvo.
