Vo vyše dvojtýždňovej karanténe sa všetci ocitli po úmrtí dôchodkyne a následnom testovaní, ktoré ukázalo, že ďalších deväť ľudí má pozitívne testy na koronavírus. Dlhoročná zdravotná sestra Novému Času prezradila, ako to u nich v izolácii vyzeralo a vďaka čomu to všetko zvládli.
Karanténu v Centre sociálnych služieb (CSS) Domov pod Tatrami v Batizovciach zrušili po 18 dňoch pred dvoma týždňami, keď kontrolné testovanie u všetkých 39 zamestnancov a deviatich klientov ústavu dopadlo negatívne. Do izolácie sa dostali po tom, ako v polovici apríla zomrela v popradskej nemocnici onkologická pacientka a bola pozitívne testovaná na koronavírus.
„Bola to veľká životná skúsenosť. Skoro tri týždne sme boli neustále spolu s kolegami. Bolo to veľké psychické aj fyzické vypätie,“ spomína Silvia Svitáneková (46), ktorá pracuje v ústave so zdravotne ťažko postihnutými občanmi už 27 rokov ako zdravotná sestra. Jej práca je o to náročnejšia, že ide o ľudí s rôznym fyzickým i psychickým postihnutím.
Okrem toho celé tie týždne nevidela svoje deti - dvoch synov (16 a 23) a 18-ročnú dcéru. Hoci všetci traja sú vo veku, keď sa o seba vedia postarať, pomocnú ruku im poskytli aj najbližší. „Pomohli mi mama a svokra, ale aj kamarátky. Celý čas som vedela, že sú v poriadku a v pohode,“ vraví Silvia s tým, že keď sa po 18 dňoch odlúčenia a oddelenia od vonkajšieho sveta vrátila domov, chvíľu jej trvalo, kým nabehla na bežný režim. „Nebola som celkom zorientovaná,“ dodala s úsmevom trojnásobná mama.
Práca aj zábava
Izolácia v kolektíve však nebola len skúškou nervov a trpezlivosti. „Vedeli sme sa aj trochu zabaviť a uvoľniť. Kolegyňa napríklad zobrala harmoniku a hrala nám, ďalší kolega nám púšťal filmy. Zo začiatku to však bolo dosť ťažké. Pracovali sme v ochranných overaloch, v čižmách a s tromi pármi rukavíc. Viete si predstaviť takto pichať injekciu či merať tlak?“ kladie rečnícku otázku Silvia a pokračuje: „V tomto nepriedušnom ochrannom odeve sme boli denne viac ako 5-6 hodín a po každej návšteve klienta sme sa museli celí dezinfikovať.“ Ako ďalej uviedla Silvia, takýto mimoriadny režim, keď s klientmi museli byť 24 hodín denne, ich poriadne zneistil.
„My sme ich okrem bežnej starostlivosti museli upokojiť a zabávať. A aj naša psychika dostávala zabrať. Veľmi nás potešila podpora zvonku. Aj drobná esemeska či koláčiky od kolegýň. Ukázalo sa, že sme dobrý a silný kolektív. Som veľmi rada, že sme to takto zvládli a ostalo to len u tých 9 pozitívnych klientov a nikto z personálu,“ teší sa dlhoročná zdravotná sestra. „Potešilo ma aj to, že si zrazu aj štát všimol našu prácu a zistil, aká je zodpovedná, náročná a málo ohodnotená. Najviac ma dojala spolupatričnosť ľudí. Napríklad som prišla domov a suseda o generáciu staršia mi priniesla darčekový kôš s poďakovaním,“ uzavrela Silvia.
