Ale teraz prežívajú utrpenie, píše na svojich internetových stránkach britská BBC. Lombardiu koronavírus zasiahol najsilnejšie na svete a zdravotníci nevedia, ako majú vydržať. Paolo Miranda, ktorý pracuje na jednotke intenzívnej starostlivosti v Cremone, priznáva, že ho všetko ľahšie podráždi.
"Ľahko sa nazlostím a pohádam," hovorí tento muž, ktorý sa pred niekoľkými týždňami rozhodol nafotiť atmosféru u sebe v práci. "Nechcem nikdy zabudnúť na to, čo sa u nás stalo. Čoskoro to budú dejiny," hovorí. Na svojich fotografiách chce tiež ukázať, ako sa jeho kolegovia vysporiadajú s takzvanou druhou fázou, kedy sa život v Taliansku vracia do bežných koľají. "Aj keď naliehavých prípadov ubúda, prídeme si ako obklopení tmou," zveruje sa. "Je to, ako by sme boli plní rán, všetko, čo sme videli, nosíme v sebe," dodáva.
Jeho pocity zdieľa Monica Mariotti, takisto sestra z jednotky intenzívnej starostlivosti. "Veci sú teraz ďaleko ťažšie než počas krízy," hovorí. "Mali sme nepriateľa, proti ktorému sme bojovali, teraz, keď mám čas na premýšľanie, si prídem stratená," vysvetľuje. Počas krízy boli zdravotníci preťažení náporom práce a nemali čas premýšľať. Ale tak, ako epidémia ustupuje, mizne aj adrenalín. A na povrch sa dostáva stres nahromadený za posledné týždne.
"Nemôžem spať a mám nočné mory," približuje Monica. Budí sa desaťkrát za noc, srdce jej búši a lapá po dychu. Jej kolegyňa Elisa Pizzero hovorí, že počas krízy si prišla silná, teraz je ale vysilená. Chýba jej energie na to, aby uvarila, aby sa starala o dom, keď má voľno, presedí väčšinu času na gauči. Martina Benedetti pracuje na JIS v Toskánsku a stále sa odmieta stretnúť s príbuznými či priateľmi, pretože má strach, že by ich mohli nakaziť. "Dokonca si udržiavam odstup od manžela, spíme každý v inej miestnosti," hovorí a dodáva, že aj jednoduché veci sú pre ňu teraz príliš zložité. "Zakaždým, keď sa snažím ísť na prechádzku, cítim úzkosť a musím okamžite domov," opisuje, čo prežíva. Teraz, keď má konečne čas premýšľať, zachvátili ju pochybnosti o sebe samotnej. "Nie som si istá, či chcem ďalej byť zdravotnou sestrou, za posledné dva mesiace som videla zomrieť viac ľudí ako za celých šesť rokov," hovorí Benedetti.
Podľa nedávno zverejnenej štúdie okolo 70 percent zdravotníkov v najviac zasiahnutých talianskych oblastiach trpí syndrómom vyhorenia. "Najťažší moment pre lekárov a sestry v skutočnosti nastáva teraz," podotýka Serena Barello, autorka štúdie. Keď musíme riešiť nejakú krízu, telo produkuje hormóny, ktoré nám pomáhajú sa vyrovnávať so stresom. "Ale keď konečne máte čas sa zamyslieť nad tým, čo sa stalo, a spoločnosť ide ďalej, môže to všetko byť zdrvujúce a môžete sa cítiť vyčerpanejší a psychicky v nepohode," hovorí Barello. Obáva sa, že veľa lekárov a sestier sa dlho po pandémii koronavírusu bude potýkať s posttraumatickou stresovou poruchou. V prípade lekárov to môže mať vplyv na schopnosť pracovať tak intenzívne a sústredene, ako je to v ich profesii nutné.
Po celom svete sú lekári a sestry v "prvej línii" oslavovaní ako hrdinovia, ktorí riskujú vlastné životy a starajú sa o pacientov s covid-19. Ale v Taliansku sa táto láska vytráca. "Keď sa báli, že zomrú, zrazu sme sa všetci stali hrdinami, ale už na nás zabudli," sťažuje sa Monica. "Bude to ako predtým, kedy sa na nás pozerali ako na tých, ktorí utierajú zadky, ako na tých, ktorí sú leniví a na nič," dodáva. V Turíne sa nedávno zdravotné sestry spútali reťazami a obliekli sa do vriec na odpadky, tak ako v čase, keď nemali dostatok ochranných prostriedkov. Dávali najavo, že chcú uznanie za svoju prácu. Mali sľúbený príplatok, ale ešte ho nedostali.
Kvôli covid-19 zomrelo v Taliansku najmenej 163 lekárov a 40 sestier. Štyri z nich spáchali samovraždu. A teraz veľa zdravotníkov má pocit, ako by ich krajinu choroba nikdy nezasiahla. "Som veľmi nahnevaná," hovorí lekárka Elisa Nanino, ktorá sa starala o nakazených v domovoch s opatrovateľskou službou. Po uvoľnení reštrikcií neustále vída ľudí, ktorí spolu jedia a pijú a nedodržiavajú bezpečný odstup. "Chcem na nich zakričať, že ohrozujú všetky," priznáva. "Je to také neúctivé voči mne a mojim kolegom," dodáva.
Všetci zdravotníci sa zhodujú, že prekonať krízu im pomohla podpora verejnosti. "Žiadny hrdina nie som, ale mal som pocit, že som dôležitý," vysvetľuje Paolo. Podľa štúdie doktorky Barello je práve podpora zo strany verejnosti najväčšou z vecí, ktorá môže pomôcť zdravotníkom trpiacim posttraumatickou stresovou poruchou. "Všetci máme nesmierne dôležitú úlohu, nesmieme zabudnúť, čo pre nás lekári a sestry robili," odkazuje ľuďom. Vojaci môžu odísť z vojny a dostávať sa zo svojich tráum doma. Ale lekári a sestry majú stále dvanásťhodinové smeny. A so všetkým sa musia vyrovnávať na tom istom mieste, kde toľko vytrpeli.
