Riadi sa heslom, že čo sa urobiť dá, to urobiť treba. A aj takto vyslať signál, že ideme ďalej. Rozprávali sme sa s legendárnym spevákom Mirom Žbirkom (67).
O mesiac sa má do kín dostať dokument Meky. Nepokúša vás odložiť to, keďže situácia je stále veľmi neistá?
V tejto dobe treba počítať úplne so všetkým, ale my sme sa od začiatku snažili postupovať tak, že to, čo sa dá urobiť, to urobíme. Týmto heslom sme sa riadili, aj keď sme robili prvý online koncert – nemali sme s tým žiadnu skúsenosť, manželka Katka to snímala na mobil... Skrátka, zdalo sa nám možné urobiť to, a tak sme to spravili. Pripadalo nám to správne. Vládla absolútna neistota, nevedeli sme, čo nás čaká, a my sme chceli ľuďom povedať, že ideme normálne ďalej. Podobne sa pozerám aj na tieto moje ďalšie aktivity. Situáciu okolo koronavírusu stále sledujem, v Česku by napríklad od 10. júna mali bez obmedzení fungovať aj kiná, čo je skvelé, lebo v súvislosti s filmom Meky budeme práve v kinách robiť Cinema Acoustic Tour. Pevne verím, že aj na Slovensku príde k ďalším uvoľneniam a budeme môcť tri slovenské koncerty normálne urobiť. Sú až v októbri a hádam nepríde nejaká druhá vlna... Hoci situácia určite nebude normálna, lebo ide aj o určitú psychológiu. Samozrejme, ja nie som obchodník, a niekto iný by uvažoval spôsobom, že urobme to v období, keď môže prísť do kina viac ľudí...
Ono sa zdá, že o vás už všetci všetko vieme. Môže nás ten film vôbec prekvapiť?
Viete, pre mňa je to ťažké posúdiť, keďže svoj príbeh poznám. Film sa opiera o knihu Zblízka od Honzu Vedrala, ktorý ma neuveriteľným spôsobom vyspovedal. Bolo to vyčerpávajúce a vždy vypol nahrávanie, keď videl, že ani po tretej káve už nemôžem. Myslím, že už tá kniha sa dotkla vecí, ktoré som určite predtým nikomu nepovedal. Film má na starosti režisér Šimon Šafránek, ktorý sa do toho pustil s vervou, a keď som sa nedávno pozeral na výsledok jeho práce, povedal som mu, že som sa nenudil ani minútu. A určite sú tam aj prekvapivé veci.
Aké ste mali pocity, keď ste museli, či už pre knihu alebo teraz pre film, spomínať možno aj na okamihy, na ktoré by ste najradšej zabudli?
Dobrá otázka, vidím, že chápete, že to bolo namáhavé. Bežne to človek nerobí, to by som musel mať nejaké čudné nálady, alebo by som musel podstupovať nejakú terapiu u odborníka. Takže toto bola istým spôsobom terapia, akurát s tým, že ma pri tom filmovali. (smiech) Kniha bola v tomto jednoduchšia. Občas navyše dostanete otázku, ktorá sa vás dotýka viac, zareže do citlivého nervu, a vtedy to bolo ťažšie. Snažil som sa zodpovedne spomínať, byť objektívny.
