Vo štvrtok dopoludnia vtrhol do Spojenej školy na Ulici M. R. Štefánika vo Vrútkach (okr. Martin), ktorú kedysi sám navštevoval, a nožom dobodal zástupcu riaditeľa († 62), školníka, riaditeľku aj dve malé deti. Pred hrozným činom sa podľa svedkov zastavil v obchode oproti, kde si kúpil jesť. Po brutálnom útoku, pri ktorom zahynul profesor Jaroslav Budz († 62), sa snažil ujsť domov. Dostihli ho policajti a po krátkej šarvátke ho zastrelili. Čo bolo motívom týchto krvavých jatiek na základnej škole? Prečo sa navonok tichý mladý muž odhodlal k takému šialenému činu? Bola za tým šikana, ktorou trpel celý život?
Podľa ľudí z Vrútok bol Ivan zvláštny samotár. „Mal aj psychické problémy. On mal dosť výrazný rázštep pery. Užil si za to dosť posmechu a to nielen v detstve, ale aj teraz. Býval s rodičmi. Jeho otec niekoľko hodín po jeho smrti skolaboval a odviezla ho sanitka. Policajti z bytu odnášali aj nejaké veci,“ prezradil známy útočníka. Susedia v paneláku Ivana tiež opísali ako čudáka a utiahnutého človeka. „Keď chodil do školy, bolo to v poriadku. Potom sa zmenil. Bočil od ľudí, rýchlo okolo vás prešiel. Nemyslím si, že mal nejakú priateľku. Ja som mala z neho strach, ale toto som nečakala,“ povedala jedna zo susediek z domu, kde Ivan býval na treťom poschodí s rodičmi.
Peklo v škole
To, že Ivan bol v detstve šikanovaný, potvrdila Novému Času aj Kristína (20), ktorá je bývalou žiačkou vrútockej školy a páchateľa dobre poznala. „Chodili sme na rovnakú základnú školu. Ivan bol starší, takže chodil o ročník vyššie. Dodnes, keď si na neho spomeniem, prejde mi mráz po chrbte,“ rozplieta klbko svojich spomienok mladá žena.
„Pamätám si, ako ho šikanovali, či z jeho triedy, alebo aj z vedľajších. Pľuli na neho, vysmievali sa mu pre rázštep a bol aj tmavšej pleti, takže mu nadávali do cigáňov, pričom nebol. Brali mu desiatu, prípadne mu do nej napľuli. Často mu podkopávali nohy, sácali ho. Keď nikto nebol navôkol, dostal aj pár faciek. Ivan len plakal alebo ticho sedel v lavici, poprípade im vravel, nech idú preč, nech ho nechajú na pokoji. Toto všetko sme ako deti mohli sledovať z chodby alebo priamo v ich triede, keď sme chodili za kamoškami. Pravdaže to nebolo všetko. Po škole ho čakali, naháňali, a preto zväčša utekal rýchlo domov. Veľakrát som ho videla plakať v lavici. Neviem, prečo to nebolo riadne vyšetrované. Najsilnejšou spomienkou naňho je, ako sedel schúlený v klbku na chodbe a v amoku plakal. Neprajem to zažiť nikomu. Prežíval na tejto škole psychickú bolesť. Pravdaže ho neospravedlňujem. Čin, ktorý spáchal, nie je ospravedlniteľný,“ uviedla Kristína, podľa ktorej Ivan v škole nejavil známky agresivity a vôbec nebol konfliktný. „Vždy len radšej plakal alebo bol ticho,“ dodala.
