Pred dvomi rokmi mu totiž diagnostikovali sklerózu multiplex. O svojom vážnom neurologickom ochorení nechcel dosiaľ hovoriť, no postúpilo už tak ďaleko, že je viditeľné a Martin sa rozhodol ísť s pravdou von. V úprimnej spovedi, ktorú exkluzívne poskytol redaktorke Nového Času, sa k svojmu ochoreniu vyjadril preto, aby už viac nemusel odpovedať na otázky, ktoré mu zakaždým pripomenú krehkosť bytia.
Asi to bude pre vašich fanúšikov šokujúca informácia, ale k 1. 9. končíte v Opere SND.
Po 28 rokoch odchádzam z divadla zo zdravotných dôvodov, lebo mi zistili sklerózu multiplex. Ide o veľmi vážne ochorenie. Udrelo mi to na centrum rovnováhy a nerád by som skončil na javisku tak, že budem divákom na smiech. Nechcem byť svojou vlastnou karikatúrou. Myslel som si, že to nejako zvládnem, ale ochorenie je natoľko obmedzujúce, že v divadle končím. Priznám sa, že je to pre mňa veľký zásah. Moja profesia ma celý život veľmi bavila a napĺňala. Fakt, že musím prestať spievať, je radikálny rez v mojom živote.
Ako sa u vás choroba prejavila?
Začal som mať veľkú neistotu v pohybe. Asi pred tromi rokmi som si všimol, že neviem udržať rovnú líniu v chôdzi. Vyzeral som, akoby som mal neustále vypité. Spočiatku som si myslel, že to má súvislosť s operáciou v roku 2017, keď mi pán docent Boris Šteňo operoval bedrový kĺb. Avšak kĺb mi dal fantasticky dohromady, preto ma veľmi mrzí, keď sa ma ľudia pýtajú, či mi to pobabrali v nemocnici. Všímajú si totiž, že zle chodím. Lekári mali spočiatku podozrenie aj na kliešťovú encefalitídu a iné diagnózy, robili mi rôzne vyšetrenia. Pred dvomi rokmi sa definitívne potvrdila skleróza multiplex. S prácou v SND sa to už nedá skĺbiť.
V čom vás choroba obmedzuje?
V bežných úkonoch, mám problém zaviazať si šnúrku na topánke. Okrem toho, že sa cítim pohybovo neistý, bývam veľmi unavený. Napríklad, keď sedím a idem vstať, musím si chvíľu zvyknúť, kým to ustojím a urobím prvý krok. Tá neistota je v každom pohybe. Spätne sme si s Ivkou uvedomili, že tie problémy som mal už dávnejšie, no nepripisovali sme to chorobe. Spomenuli sme si, ako sme boli pred piatimi rokmi v Nepále a išli sme nastúpiť do veľmi úzkej loďky. Nešlo to, bolo to pre mňa akoby som zdolával najvyšší vrch sveta. Ale vôľou som ten krok spravil a dokázal som do loďky vliezť, hoci som mal v očiach smrť.
Je to teda také vážne, že sa musíte rozlúčiť s milovaným javiskom?
Skúšal som to na javisku zvládať celé dve sezóny. Snažil som sa to nejako „prebojovať“, ale dospel som k záveru, že to nejde. Paradoxne, do päťdesiatky som nebýval chorý, nebral som žiadne lieky a myslel som si, že sa mi nič nemôže stať. A naraz sa to zosypalo. Najprv bedrový kĺb a teraz toto. Nikdy nehovor nikdy...
Ako ste prijali fakt, že ide o také závažné ochorenie?
Zle, veľmi zle. Šokovalo ma to. Aj som si poplakal. Za slzy som sa nikdy nehanbil. Tým, že som pôvodne chcel ísť študovať medicínu, mám nejaký prehľad o chorobách a o tom, ako sa prejavujú. Vedel som teda, čo ma čaká. Priznám sa, že som si mnohokrát hovoril: Prečo? Musel som to najprv absorbovať, ani neviem, ako som tie prvé dni, týždne aj mesiace prežil. Snažil som sa to prekonať, vytesniť z hlavy, no nešlo to. Samotní lekári sa čudujú, že som to zvládol tak, ako som to zvládol. Od manželky som sa dozvedel, že niektorí lekári, ktorých sme s Ivkou stretli vo februári na Prešporskom bále, sa jej otvorene pýtali, či mám sklerózu multiplex. Oni tie príznaky v tomto štádiu okamžite rozpoznali.
Bolo asi ťažké chodiť do práce medzi kolegov s vedomím, že ste chorý a nič im nepovedať.
Bol to každodenný boj – povedať im to, alebo nepovedať? Trvalo to dva roky, preto som sa rozhodol, že to už chcem zverejniť.