Je medzi vami pomerne veľký vekový rozdiel, 15 rokov. Cítiť to?
Nemám pocit, že by nastala nejaká situácia, že by sme s Deniskou riešili vekový rozdiel. Hovorím to úprimne. Ako spievam v našej novej piesni Navždy, je to ten pocit a zrazu nemám pochybnosti. Zároveň vidím úplne inak svoje predchádzajúce chybné kroky. Dostal som sa na cestu, na ktorú som sa mal dostať. Nikdy v živote som neľutoval, čo sa stalo a čo som spravil, často som situácie, ktoré som zažil, bral ako školu. Aj vďaka nim som sa skúšal posúvať ďalej.
Napriek tomu, že ste už boli rozídení, dokázali ste následne spolu s bývalou manželkou vytvoriť ústrednú pieseň pre film Príliš osobná známosť.
Tým, že išlo o ženský film, vedel som, že text musí napísať žena. Zdalo sa mi to veľmi vhodné, hoci naše životy už boli oddelené a všetky veci sme mali medzi sebou vyjasnené. A bolo to možno aj symbolické zakončenie nášho vzťahu.
Hneď po muzike je vašou najväčšou vášňou cestovanie, ktoré ste si museli v poslednej dobe odopierať. Máte už plány, ako si to vynahradiť?
Najviac ma mrzí jeden cestovateľský plán, ktorý sa týkal aj mojich rodičov. Chceli sme ísť do Las Vegas, zažiť tam dobrú hudbu aj dobré jedlo. (smiech) Ale určite to niekedy zrealizujeme. Realitu beriem tak, ako je, a musím povedať, že možno sme už boli všetci až príliš rozmaznaní, keďže sme mohli cestovať hocikde, robiť hocičo. A teraz by nám bolo vzácne ísť niekde aspoň na pár dní k moru. (smiech) Navyše aj na Slovensku máme nádherné miesta, veľmi veľa z nich som nevidel. Uvedomil som si, že fajn by bolo podporiť našu krajinu. Tak, ako ja očakávam, že ľudia budú chodiť na moje koncerty, tak by bolo pekné od nás všetkých ísť do slovenských reštaurácií, ubytovať sa v našich penziónoch, navštíviť naše múzeá. Celý čas sa hovorilo, že spolu to zvládneme. Myslím, že by sme mali podporovať jeden druhého. Táto krajina podľa mňa na to má, aby šla hore, je veľmi moderná, ukazuje sa, že tu máme kopec vedcov, ktorí dokážu vymýšľať svetové veci, kopec umelcov, skvelých športovcov. Táto krajina len potrebuje trochu viac sebavedomia a veriť ľuďom, ktorí niečo dokázali. Potľapkať ich po pleci, prejaviť im uznanie.
Brat Miro z vás vraj čerstvo spravil strýka. Aký je to pocit?
Krásny. Som najšťastnejší, že Mirkovi a jeho žene Hanke sa narodila krásna dcéra. Najviac som im to prial, sú spolu už osemnásť rokov. Celá rodina sa teší, mama a otec tomu už ani neverili. Teraz sa už pohľady zameriavajú na mňa, a tým chcem povedať, že na to teraz nebudem odpovedať. (smiech)
Nedávno sa omylom dostalo do raňajšieho vysielania Jojky vaše zákulisné hromženie. Znepriatelili ste si veľa ľudí?
Vždy som si vedomý, keď urobím chybu. A v tejto situácii som ju urobil, bez ohľadu na to, aké boli okolnosti. Mrzí ma to. To je všetko, čo k tomu poviem.
Dva dni predtým, ako ste vlani oslávili 40 rokov, mal Karel Gott osemdesiatku. Doslova do posledných dní bol umelecky činný. Viete si predstaviť, že to tiež takto parádne potiahnete?
Mám veľký obdiv voči týmto skúseným ľuďom. Pán Gott, pán Lipa, pán Žbirka. Na koncerte Mira Žbirku sme boli ako hostia, sledovali sme, ako skvelo spieva, a pozerám na brata Mira, že to nie je možné. Klobúk dole. Raz sme zase hrali na jednej akcii po Karlovi Gottovi a to bolo asi naše najhoršie vystúpenie, ktoré sme v živote zažili. Hrať po Gottovi sa nedá. On to tak rozpálil, že ľuďom v hľadisku neostal ani kúsok energie. O sebe takto do budúcnosti rozmýšľať neviem. Bol by som asi rád, keby som tak dlho vydržal na scéne, ale možno ani nie. Viem, že chcem robiť hudbu najdlhšie, ako budem vedieť či mať inšpiráciu. No viem aj to, že by som hudbu nechcel robiť nasilu. Žiť zo starej slávy, to je smutné. Ak ale budem mať stále radosť z toho, keď idem na pódium, ten neuveriteľný pocit z toho stavu slobody, ktorá sa tam odohráva tú hodinu a pol... Keď to budem stále takto cítiť, tak budem pravdepodobne aj v osemdesiatke na pódiách.
