Redakcia Nový Čas

Prelom rokov nebol pre vás najlepší, skončili ste v nemocnici s koronavírusom. Čo predchádzalo dramatickej hospitalizácii?

O tom, či volať záchranku, som už nerozhodoval ja. Bol som v takom stave, že už som ani veľmi nevnímal. Lekár mi neskôr povedal, že to asi súvisí s mojou povahou. Ja to držím, dokedy sa dá. Cítil som, ako sa zo dňa na deň môj zdravotný stav zhoršuje, posledné dni som nejedol a v podstate už takmer nepil. Ťažko sa mi dýchalo. Manželka bola v tom čase tiež chorá, tak prišla Adela a rozhodla. Videla, ako na tom som, vraj to bolo v hodine dvanástej.

Prečo ste riskovali a nevolali záchranku okamžite, ako sa vám priťažilo? Čo keby Adela nebola prišla?

Dnes už viem, že som to zľahčoval, stále som si hovoril, a vravím si to aj dnes, že mnohí ľudia sú na tom horšie. Musím však úprimne povedať, že to nebolo nič povznášajúce. Opäť sa chcem poďakovať našim skvelým lekárom a zdravotnému personálu za to, čo robia. V nemocnici som si uvedomil, že človek je zdravý vtedy, ak je sila jeho vôle v súlade so silou osudu.

Na nemocničnom lôžku ste boli počas celých vianočných sviatkov. Ako ste prežívali to, že nie ste so svojou rodinou?

Keď sa človek dostane do takejto situácie, že skončí v nemocnici, vtedy sa najviac ľudsky, morálne a hodnotovo posúva. Naraz si uvedomí svoju bezmocnosť, hoci si myslel, že svoj osud ovláda, že má vôľu a vie si mnohé zariadiť. No a Pánboh sa len tak pozerá a myslí si svoje... Mám takú životnú filozofiu, že pokiaľ sa každý z nás snaží svoj vlastný osud držať pevne v rukách, tak vtedy Pánboh pomôže. Viete, tá choroba bola veľmi krásny dar. Budem úprimný a poviem, že som tam ležal a premýšľal aj o tom, že prečo tá moja pýcha dostala po nose. Predtým som si vravel, že sa nemám čoho báť, veď ako sedemdesiatnik som na tom kondične veľmi dobre. Športujem, nemám problém urobiť sto kľukov, chodím sa kúpať do ľadovej vody - čo sa mi môže stať?! A stalo sa. To uvedomenie si, že sú tu aj iné ruky, mocnejšie ako tie naše, je pre mňa potvrdením toho, čo som si veľmi nechcel pripustiť.

Teda ste presvedčený, že choroba vám chcela niečo povedať, alebo aspoň naznačiť?

Áno, celkom iste. V tejto súvislosti preto musím povedať, že sa mi nepáči, keď človek počúva: Bojujeme s chorobami! Prečo bojovať? Choroba je indikátor, ktorý nám signalizuje, že s nami niečo nie je v poriadku. To ako keď máte mrazničku a svetelný indikátor vám signalizuje, že niečo nie je v poriadku. Príde dobrý opravár, rozoberie mrazničku do poslednej skrutky, svedomito hľadá, v čom je problém. Alebo príde zlý opravár, odstráni svetelný indikátor, mraznička prestane signalizovať, že sa niečo pokazilo. Lenže to neznamená, že je opravená. Stále nie je v poriadku. Keď potlačím symptómy choroby tým, že začnem brať lieky, možno ma síce prestane bolieť koleno, ale nemoc udrie na inom mieste. Takže áno, čas, ktorý mi dala choroba, bol najväčší dar a mnoho vecí som pochopil.

Netajili ste sa, že patríte ku spochybňovačom COVID-u. Platí to stále?

Priznávam, že som bol pyšný nie preto, že by som COVID podceňoval, ale neveril som, že mne sa môže niečo stať. No chorobu neberiem ako porážku, ale ako otcovské zaucho. Aj tie dobrotivé rodičovské zauchá dnes vnímam ako dar. COVID som však nikdy nespochybňoval, len som kládol otázky, na ktoré som, žiaľ, nedostal odpovede. Pred pol rokom boli počty nakazených úplne iné a medzi sebou sme sa pýtali: Poznáš niekoho, kto má COVID? Väčšina ľudí nevedela o nikom, kto má COVID, a všetci sme to vnímali menej zodpovedne.

Mimochodom, je známe, že ste mali v rodine na pandémiu odlišné názory. Kým vy ste situáciu zľahčovali, vaša dcéra Adela s manželom Viktorom Vinczem, naopak, robili v tomto smere osvetu. Mali ste doma vášnivé debaty na túto tému?

Áno, rozprávali sme sa, ale ako som už povedal, po mojej osobnej skúsenosti s COVID-om im dávam za pravdu, nesmie sa to podceňovať.

Zmenili ste teda názor?

Samozrejme, že som sa v tomto posunul. Možno sa však pýtam viac preto, lebo som spisovateľ a jedna zo základných vlastností spisovateľa je byť zvedavý. Ak sa napríklad z 2 000 ľudí chorých na COVID 1 800 vyliečilo, tak som sa logicky pýtal, ako sa vyliečili? Odpoveď som dostal až teraz v nemocnici, keď som sa o tom bavil s lekármi. Vysvetlili mi rôznosť v sile imunity každého z nás. Pochopil som to, ale prečo som sa nemohol pýtať? Hovorí sa fakticky len o úmrtiach na COVID, či s COVID-om, akoby už na Slovensku a na svete ľudia na iné diagnózy neumierali, a pritom na iné diagnózy umiera podstatne viac ľudí ako na COVID. Je to proste fakt a pýtam sa, prečo sa o tom nehovorí? Tiež sa pýtam, čo sa stalo s chrípkou? Sme na začiatku januára a takto pred rokom už sme boli informovaní o chrípkovej epidémii. Teraz nič. Znamená to, že chrípka vďaka opatreniam prestala existovať? Povedzte mi, ktorou z týchto otázok popieram COVID. Sú to legitímne otázky, na ktoré by som rád dostal odpoveď a myslím, že nielen ja. Preto som vari provokatér alebo konšpirátor?

V súvislosti s ochorením COVID-19 je o vás známe, že máte isté výhrady aj voči očkovaniu. Prečo?

Je to pre mňa podstatná otázka, ani nie tak kvôli možnej neodskúšanosti očkovacej látky, ale kvôli môjmu spôsobu života. Celý život sa snažím nebrať lieky, obávam sa, že ak prenecháme starostlivosť o vlastné zdravie lekárom a vedcom, bude to začiatok konca homo sapiens. Musíme nájsť taký spôsob zdravotnej starostlivosti, ktorý bude akcentovať v prvom rade prevenciu. Proste, aby sme neboli chorí. Až potom používať séra, lieky, chémiu. Je to podobné, ako keby kulturista necvičil, ale bral rôzne preparáty, z ktorých by mal „svaly“. Takže očkovanie považujem až za krajnú možnosť, a ponechal by som to na slobodnom rozhodnutí každého.

Treba však priznať, že celý svet rieši pandémiu. Máme na Slovensku ten istý problém ako všade na svete – COVID-19. A svet hľadá recept, ako sa s ním popasovať.

U nás na Slovensku sa, žiaľ, ku COVID-u pridružili, podľa môjho názoru, ďalšie dva problémy, ktoré v iných krajinách nemajú. Jeden je, že ani jeden z troch našich najvyšších ústavných činiteľov nemá za sebou taký príbeh, ktorý by v občanovi vyvolal to, čo dnes najviac potrebuje – vnútorný pokoj, pohladenie duše, otcovské, či materinské objatie, pochopenie, azda symbolické zotretie slzy. Nevyčítam im to, robia čo vedia, ibaže presvedčivý životný príbeh nestvoríte za pár mesiacov. Nuž a druhý problém je náš predseda vlády. Je mi jasné, že to nemá ľahké, ale jeho spôsob komunikácie prakticky so všetkými vyvoláva viac neistoty ako istoty, rozdeľuje, vyvoláva napätie, zlobu. Mám nedobrý pocit, že averzia istej časti ľudí nie je voči opatreniam, ale voči spôsobu, ako ich premiér komunikuje. Proste ľudia neodmietajú opatrenia voči COVID-u, ale odmietajú Matovičovu komunikáciu. Môže mu to spôsobiť problém, pretože som presvedčený, že každý slušný človek v tejto krajine drží tejto vláde palce v zápase, ktorý začala proti prepojeniu kriminálneho a verejného priestoru. Premiér však svojou deštruktívnou komunikáciou píli konár sebe a vláde.

Hovorili ste o tom, že jednou z charakteristických vlastností spisovateľov je zvedavosť. Takže sa pýtate. Svojimi otázkami, ale aj názormi ovplyvňujete masy ľudí. Veď len vaša stránka má okolo 40 000 fanúšikov. Takže istá zodpovednosť je na mieste, nie?

Viem, že ako autor idem s kožou na trh a nie každý so mnou musí súhlasiť. To by som bol zlý spisovateľ. Či už napíšem román, alebo poviem názor na COVID, vždy sa nájde niekto, kto ma bude kritizovať. Je to prirodzené. Nemám však rád neférové podpásovky. Na stránke mám prepožičané motto od Davida Brinkleyho: „Silný je ten, kto z tehál, ktoré po ňom hádžu, postaví dom.“ Ja kamene po nikom naspäť hádzať nebudem, tak si z nich radšej postavím chalupu... Naučil som sa, že každá kritika, aj tá najtvrdšia, je pre mňa posilnením. Keď na mňa niekto neférovo zaútočí, je to jeho cesta. Možno je v zlej situácii a potrebuje sa odventilovať. Nie sú zlí ľudia, sú len nešťastní.

Aby sme však neboli len negativistickí – rok 2021 sa pre vás začal aj pozitívnymi správami.

Áno, prišla aj radostná správa. Po USA, kde vyšiel môj román o Alexandrovi Dubčekovi, som dostal informáciu z Indie, kde vychádza dvojjazyčné, anglicko-hindské vydanie môjho románu „Zastavte Dubčeka!“ pri príležitosti Dubčekovej storočnice. Verím, že si ju v tomto roku dôstojne pripomenieme aj doma.

Ste jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorý predáva svoje knihy aj v zahraničí v rôznych jazykových mutáciách. Vnímate to ako nevídaný úspech?

Teším sa, že som najprekladanejší slovenský spisovateľ. Knihy mi vyšli v pätnástich krajinách, prednášal som o nich v dvadsiatich. V Amerike mi vyšli tri knihy, čo nemá nikto zo Slovenska. Keď sa toto podarí, niektorí vám zagratulujú, u iných to vzbudí závisť. Riadim sa tak trochu slovami Milana Rastislava Štefánika a jeho prostou formuláciou úspechu: Cez prekážky ku hviezdam...

Zatiaľ vašou poslednou knihou je Nádherná smrť v Altaji, poznačená duchovnom, rovnako ako iné vaše diela. Odkrýva tajomstvá Altaja, najväčšej nekropoly na svete, s viac ako štyridsaťtisíc mohylami. Je vám duchovný život veľmi blízky?

Myslím si, že hľadanie duchovného by mala pre každého človeka západnej civilizácie samozrejmá vec. Každý systém môže fungovať len vtedy, pokiaľ je v rovnováhe. Kým nebudeme v rovnováhe my, vyznávači západných materiálnych hodnôt s východnými duchovnými hodnotami, svet fungovať nebude. Keď na jednom konci hojdačky sedí päťdesiatkilový chudák, na druhom stokilový chlap, hojdať sa nebudú. Keďže žijeme v Európe, v epicentre materiálnej kultúry, tak pre mňa je prirodzené, že raz za čas vycestujem na Východ - do Indie, do Nepálu, do Himalájí a troška sa tam duchovne nabijem. Moja manželka sa tiež snaží žiť v rovnováhe, jej sochy, ktoré robí, sú veľmi duchovné. Už za hlbokého socializmu sme meditovali a cvičili jogu. Ria je v tomto smere v našej rodine motorom, úplne prirodzenou autoritou, hoci na rozdiel odo mňa po svete toľko necestuje. Mimochodom, aj Adela si tieto veci z rodiny preniesla do svojho života. Čo je však zaujímavé, kniha Nádherná smrť v Altaji je o zbavovaní sa strachu. Hlavný hrdina je bohatý zámožný človek, ale bojí sa...

Strach je legitímna súčasť nášho života. Človek zbavený strachu často neuvážene riskuje...

Je v poriadku, ak sa človek bojí, len strach nesmie jeho život určovať. Máme najmä strach zo smrti, ale smrť je predsa žatva a hospodár, ktorý dobre hospodáril, sa smrti nebojí. Smrti sa bojí ten, kto sa bojí života. Duchovný život však aj strachu dáva iný rozmer. Zbaviť sa obáv sa nedá, ale môžeš k nim zaujať iný postoj. Altajskí šamani hovoria: Až keď tvoj strach navždy spočinie v zemi, začneš tancovať s bohmi... Keď sa prestaneme báť, staneme sa slobodnými.

Úprimná spoveď Jozefa Banáša po prekonaní COVID-19: Moja pýcha dostala po nose