Redakcia Nový Čas

Posledná rozlúčka s vaším priateľom a kolegom Robom Kazíkom bola veľmi expresná. Kvôli pandemickým opatreniam sa na pohrebe viacerí kolegovia z brandže nezúčastnili. Ako ste si uctili jeho pamiatku?

Roba som mal rád, veď sme sa poznali od osemnástich rokov. Hovoril som s jeho manželkou Marikou, keď zomrel. Ospravedlnil som sa, že nemôžem prísť na pohreb, som odcestovaný. Poslal som veniec, ale ja som s ním dušou bol. Viete, vedel som, že Robo mal nejaké choroby, no nemyslel som si, že tak skoro odíde. Keď sme nedávno nahrávali klip k piesni Priatelia, spievali sme a dívali sme sa do očí. V jeho pohľade bolo čosi zvláštne, cítil som, akoby sa so mnou lúčil.

Aké bolo to vaše posledné stretnutie s ním?

Nahrali sme pesničku, sedeli sme spolu pri červenom vínku, potom sme si zahrali bowling. Vo štvrtok popoludní som mu odovzdal desať CD. Vyobjímali sme sa a povedal som mu: „Robko, potom mi dones dobré biele vínko z Topoľčianok!“ Netušil som, že je to posledný raz, čo sa vidíme. Takto sme sa rozlúčili.

Musel to byť pre vás šok, keď ste sa dozvedeli, že váš priateľ zomrel…

Zaskočilo ma to, keď mi to v pondelok ráno zatelefonovali. Vedel som, že má nejaké zdravotné problémy, ale som prekvapený, že tak rýchlo si ho Boh povolal k sebe. Človek si v takých chvíľach oveľa viac uvedomí, že stratil priateľa, keď ho už niet. Tie posledné gestá, pohľady a slová sa vám vryjú do pamäti, zostanú len v spomienkach.

Ako ste ho poznali v súkromí? Aký bol človek?

Robo bol úprimný dobrák. Boli sme ako bratia, pomáhal som mu v štúdiu s aparatúrou, bol som pri ňom, keď bol riaditeľom Slovkoncertu, takisto keď bol viceprimátorom Banskej Bystrice. Bol som pri ňom až do jeho smrti.

V 90. rokoch bol Robo Kazík, rovnako ako mnohí ďalší umelci, hviezdou Repete. Ako si užíval slávu?

Jeho nezmenili ani peniaze, ani sláva. Lebo keď vás zmenia peniaze a sláva, tak padáte do „garbiču“ - do smetí. Keď sme išli po ulici a ľudia nás spoznali, vždy sme zastali, prehodili pár slov. Máte veľa umelcov, ktorí sa párkrát ukážu v televízii a už sú z nich hviezdy. Aj sa tak správajú. Robo bol však vždy úplne normálny, pohodový chlap bez hviezdnych manierov.

Ako sa vyrovnal s tým, keď sa relácia Repete prestala vyrábať a viacerí speváci sa z obrazoviek aj z rozhlasového éteru vytratili?

Myslím si, že Robo to zobral úplne normálne. Viem to podľa seba. Keď som začal podnikať, prestal som spievať, nechcelo sa mi. No potom, keď ma pozvali do Šláger show s Majou Velšicovou a videl som, ako ľudia tlieskajú, prebudilo ma to. Zamyslel som sa vtedy, ako je možné, že verejnoprávna televízia zabudla na generáciu ľudí od 40 do 90 rokov. Veď tí ľudia stále žijú! Starnú s nami, so spevákmi. Spievajú si s nami tie naše hity, moju Júliu alebo Robovu Marínu…

Ako vnímal neprajníkov, ktorí si napríklad robili žarty z toho, že si farbí vlasy, fúzy…?

Takto vám poviem – takých bolo, je aj bude! Myslím si, že je to ich problém, často za tým cítiť závisť. Ale nech ohovárajú, lebo čím viac budú závidieť, tým viac sa budú títo ľudia utápať vo svojej neprajnosti. Ako sa vraví – keď o vás prestanú hovoriť a písať, tak ste skončili. V tomto sme sa s Robom zhodli.

Keď ste boli takí blízki priatelia, o čom ste najčastejšie debatovali?

My sme naozaj mali k sebe ľudsky veľmi blízko. Obaja sme navyše narodení v máji, to sú prajní ľudia! Naposledy, keď sme sedeli s priateľmi u mňa, Robko priniesol kartón dobrého červeného vínka a spomínali sme. Hovorí mi: „Apa, dokedy tu budeme?“ Povedal som mu: „Robko, najväčšia demokracia je to, že len sám Pán Boh vie, dokedy.“ Čo nám je osudom dané, to nás neminie. Či si chorý, či si zdravý, príde čas. To je jediná spravodlivosť – či si bohatý alebo chudobný, či si celebrita, či nie, príde tvoja hodina a ideš… Povedal som mu: „Človeka si treba vážiť, kým dýcha. A ja si ťa, Robko, vážim. A keď tu nebudeme, nech nás všetci pobozkajú na zadok…“ To je to najkrajšie – vážiť si človeka, priateľa, či je na vrchole, či je na dne.

Čo bolo jeho silnou stránkou? V čom bol výnimočný?

Robo bol veľmi húževnatý a pracovitý. Keď nepomohol, neublížil nikomu. Ale bol aj príliš vnímavý. Keď sme debatovali o citlivých veciach, mal často slzy v očiach. Obrovskú radosť mal, keď sa mu narodila vnučka. Veľmi sa tešil. Ja mám sedem vnúčat, takže prišiel ku mne a vraví: „Konečne aj ja mám vnúča!“

Mal však isto aj svoje slabôstky…

Mal som ho rád za jednu vec – bol sporovlivý. V tom sme si boli podobní. Raz som mu povedal: „Mňa volajú držgroš, ale vidím, že ty si ešte väčší držgroš! Čo si nekúpiš nové auto, však si na to zarobil!?“ A on na to: „Karol, vieš, ja keď mám za to zaplatiť nejaký väčší peniaz, to akoby mi klince pichali do zadku!“ (smiech) Trikrát otočil peniaz, kým ho minul. Ale keby ho nebol otočil, nemal by to, čo mal.

Naspievali ste s Robom Kazíkom niekoľko duet. Najznámejšia je vari pesnička Život je boj.

Pesničku sme nahrali dávnejšie. Pamätám si, že keď sme ju zaspievali v kultúrnom dome v bratislavskom Ružinove, celá sála vstala a ľudia mali slzy v očiach. Je to krásna hudba a úžasný text: „Keď spadneš, dvíhaj sa, stoj, život ťa skúša, je boj, tak nastav mu tvár…“ Poslednú pieseň s názvom Priatelia sme naspievali prednedávnom: „Predo mnou je čierna tma, priepasť volá ma… Nie je správne priateľ môj, dať za obeť život svoj…“ Klip, ktorý sme urobili, žiaľ, Robo nevidel. Nestihol to.

Mrazivé posledné stretnutie Konárika s Kazíkom († 73): Cítil som, akoby sa so mnou lúčil