Redakcia Nový Čas

Herečka Zuzana Porubjaková nám porozprávala aj o tom, ako sa vďaka svojim dvom deťom učí nebyť egoistom a o návrate do seriálu Oteckovia.

S divadlom som mala niekoľko prvých stretnutí a všetky boli veľmi intenzívne. Prvýkrát som ako škôlkarka s tatom chodila na skúšky do Štúdia L+S, potom keď som účinkovala ako osemročná v SND v predstavení Snehulienka a 7 pretekárov. A prvýkrát, keď som si uvedomila, že divadlo milujem, a to pri predstavení Ako sa Vám páči v bratislavskom DPOH, ktoré režírovala Enikö Eszenyi. Videla som ho asi tridsaťkrát a bola som šťastná. Vtedy som pochopila, že chcem divadlom žiť, byť v ňom stále a zažívať to celý život – ten pocit naplnenia a šťastia.

Mala som šesť rokov, vošla som do tanečnej sály a začala som skákať... Potom prišla pani klaviristka a my sme ju museli počúvať a robiť, čo nám povedala, ale aj tak som sa cítila slobodná a sama sebou a tešila som sa na každú ďalšiu tanečnú hodinu. Pretancovala som sa životom popri divadle a vždy, keď je to len trošku možné, vraciam sa k nemu, lebo je to pre mňa neskonalá vášeň.

Keď ma tvorcovia seriálu oslovili do role trošku bláznivej čašníčky Simči, veľmi som sa tešila. Herecké skúsenosti z prechádzajúceho účinkovania v seriáloch som mala pomerne bohaté, zmenou bolo, že Oteckovia sú denný formát, preto sa táto postava stala mojou stabilnou súčasťou. Od Oteckov som si odskočila na materskú dovolenku a nesmierne som sa tešila, že som späť v oteckovskej partičke.

Stať sa mamou bol pre mňa šok, ktorý prerástol v zázrak. Trvalo mi to, pokým som si uvedomila, že som mamou, dodnes s tým mám problém. Ale je to najkrajšia rola, akú som mohla od života dostať. Jasné, že ten strach a zodpovednosť nemá hranice, ale prijímam ho ako súčasť lásky, ktorá je bezhraničná. Ďakujem za to každý deň. Učí ma to spoznávať samu seba a byť človekom neegoistickým. Učí ma to zostať dieťaťom a dúfam, že sa vďaka tomu životom prehrám.

Zuzana Porubjaková a jej 4-krát prvýkrát: Divadlo sa do srdca herečky zapísalo už v detstve