Redakcia Nový Čas

Vlani, 14. júna, nič nenasvedčovalo tomu, že sa na druhý deň ráno stanete vdovcom. Po tom, čo Andrea veľa spala a odmietala vyšetrenia, jej po páde v kúpeľni praskla aneuryzma.

Zobudil som sa okolo štvrtej, už som nevedel zaspať, iba som sa mrvil. Tak som si medzi pol a trištvrte na päť povedal, že vstanem. Boli sme zvyknutí, že keď som vstal skôr, dal som Andrejke pusu a šiel preč. Tak som sa k nej otočil... Ešte bola teplá, ale nedýchala. To bol šok! Ja s tým srdcom nafigu, nervy okamžite, adrenalín, hneď som volal záchranku. Ten muž na linke mi veľmi pomohol a kým prišli záchranári, viedol ma. Dával som jej masáž srdca a umelé dýchanie, až mi začalo byť zle. Je to strašná námaha, nemohol som dýchať.

Ale nádej na záchranu stále žila.

Žila, lebo počas masáže jej pery, ktoré boli predtým domodra, zružoveli. Záchranár počul, že som hotový, a hovorí, odpočiňte si chvíľočku. Nie, povedal som, nebudem odpočívať. Ja som chcel, nedalo sa... (slzy) Potom prišli záchranári a oznámili mi, že Andrejka už nie je.

Do spálne ste asi dlho nevkročili.

Dosť dlho mi to trvalo, ale presný čas neviem, veľa vecí si nepamätám. Nechcel som tam chodiť, spával som v obývačke. Bol som úplne mimo, až kým ma neodviezli do nemocnice.

Whisky, cigarety, smútok, bolesť, dvakrát ste upadli do kómy, štyri minúty ste boli na „onom svete“. Potom na vás Noro Mészároš ušil búdu a priviedol novú kolegyňu. Petru ste najprv odmietali. Nakoniec vám dvakrát zachránila život.

Uvedomte si, že ja som bol s Andrejkou 24 hodín denne a zrazu som tu bol úplne sám. Mal som psychické problémy, hrôza, to by dopadlo zle, aj to skoro dopadlo. Neskôr som bol rád, že som so spoluprácou súhlasil, že sem niekto chodí a nie som tu sám.

Sú to ťažké veci. Do smrti si budem pamätať, koľkokrát ho to zobralo. Aj pre mňa to bolo ťažké. Veľakrát, keď sme pracovali, z ničoho nič prestal, zbledol a plakal. Veci, ktoré dovtedy riešil iba s Andrejkou, teraz riešil s cudzou ženskou, bolo mu to ľúto, nevedel, či má pokračovať v práci, či to má vôbec význam. Ale videla som, ako ho to motivuje. Párkrát sa stalo, že povedal, nechoď sem, a ja som vedela, že práve naopak, musím prísť, že je zle. Dvakrát skolaboval a spadol na mňa - prvýkrát na Sedembolestnú a druhýkrát 12. 12. o 12.00, keď mali s Andrejkou výročie sobáša. Našťastie som bola tu.

Počas kómy ste vraj pokračovali v živote s Andrejkou. Ako si to vysvetľujete?

Že bola so mnou preto, lebo videla, čo sa so mnou deje. To, že mi Petra dvakrát zachránila život, sme najprv nehovorili, lebo médiá z nás hneď urobili pár.

Kedy sa z vás stal pár? Médiá vás podozrievali od začiatku a vy ste zapierali.

To, čo teraz prežívame, je čerstvé, je to niečo nové a je to v začiatkoch. Vlastne teraz spolu začíname akoby odznova. V čase, keď nás médiá spájali, nás to akurát posúvalo v práci. A ani po takej dlhej dobe to nie je tak, ako by si možno ľudia mysleli. Pre Ottina je to stále ťažké.

Keď sem Noro doviedol Petru, novinári z toho hneď urobili senzáciu, že Weiter má novú babu. Nebolo to tak.

Petra mi dva mesiace vykala, ona mala svoje problémy, ja svoje. Rozišla sa práve s partnerom – ten predal spoločný dom, sťahovala sa do bytu a jeho majiteľ nedovolil, aby v ňom mala psa. Druhá vec, v dome mala trvalé bydlisko a firemnú adresu, ktoré musela zmeniť. A tak pes aj nová adresa skončili u mňa. Podobne ako klavír a mnohé veci, ktoré sa do bytu nezmestili. Navyše, treba povedať, že Petra nie je sama, má 14-ročného syna Lea, o ktorého sa musí starať.

Petra je tu s vami takmer stále. Aj dnes ráno, zrejme tu prespala.

Stáva sa, že keď máme veľa roboty, Leo príde sem a cez tieto horúčavy sme sa pred troma týždňami dohodli, že tu môžu prespať a aj tu prespávajú. Hlavne cez víkendy.

Petra tu ešte nebýva natrvalo? Bude? Kedy?

To ukáže čas, ale pokiaľ bude všetko fungovať, tak sa tomu brániť nebudeme.

Takže súčasný status je?

Sme kolegovia, pracujeme spolu a môžem úplne jasne a zreteľne povedať, že je to čím ďalej tým lepšie s tým, že k sebe začíname mať aj iný, než kolegiálny vzťah. Cítime to obaja, našli sme si veľa spoločných vecí, v ktorých sa zhodujeme. Jednoducho, funguje nám to. Takže keď sa niečo možno stane, tak sa stane, nechávame tomu voľný priebeh...

Úplne, z očí do očí, sme si to povedali 1. 6. 2021. Pamätám si to veľmi dobre, pretože aj ja som to cítila podobne ako Ottino.

Čiže začal on. Mimo očí vám kedy a prečo začalo dochádzať, že spejete k tomuto bodu?

Dva mesiace sme si vykali, až nedávno pri odchode zo skúšky sme si dali prvú pusu. Takú priateľskú a myslím, že možno tam sme si prvýkrát spoločne uvedomili, že k sebe začíname cítiť niečo viac.

Tak ako to teda je, je to láska?

Uvidíme, zatiaľ sme vo vyjadreniach o tom, či ide o lásku, opatrní. Sme na začiatku, nechceme nič uponáhľať. To som sa už zo života poučil. Sme v pozícii, že si oveľa viac vážime to, čo medzi nami rastie. Ja to už poviem verejne - vyhovujeme si, ide nám to v rámci práce, dopĺňame sa, a čo bude ďalej, nikto nevie. Nemáme už dvadsať rokov. Každý z nás má za sebou životné skúsenosti, o to viac si vážime, ako nám to funguje. Nenasadzujeme si bláznivo ružové okuliare. Užívame si prítomnú chvíľu. Ale Petra mi už nevyká... (smiech)

Takže ste spolu!? Prečo o tom hovoríte tak opatrne?

Netreba z toho robiť žiadnu bublinu. Andrejka tu so mnou bude stále, dokiaľ budem žiť. Život však ide ďalej, a žiť a pracovať sa musí.

Pracovať sa musí, ale treba žiť aj súkromne.

Mal by som, ale momentálne na to nemám ani náladu, ani fyzičku, práca ma dosť vyšťavuje, takže áno, mal by som pracovne zabrzdiť, viac žiť.

Nedávno sa v médiách objavila informácia, že sa so svokrou veľmi nemusíte, vraj kvôli Petre. Hnevá sa na vás? Ste v kontakte?

Neviem, či sa hnevá, ale je pravda, že už vyše dvoch mesiacov sme si nevolali. Odvtedy, ako sme sa dohodli na finálnej verzii Andrejkinho pomníka. Na jeho financovaní a výzore sme sa dohadovali spoločne, aj sme ho spoločne platili. Ja chodím na jej hrob každý týždeň, lenže robotníci skončili o dva týždne skôr, ale že je už náhrobný kameň hotový, nedali vedieť ani svokre Helenke, ani Andrejkinmu bratovi Jankovi, s ktorým pracujem. Povedali mi to až novinári.

Skončili skôr, teda medzi vašimi dvoma návštevami? Vynechali ste nejakú?

Nie, nevynechal, ale cez týždeň začali betónovať základy a ja som videl, že sú ešte čerstvé. Bol som prekvapený, že mi o tom rodina nepovedala. Až neskôr som sa dozvedel, že to nevedeli ani oni.

A ako je to teda s tou svokrou?

Ja som sa Janka pýtal, že čo je vo veci, a on mi to vysvetlil takto: Pochop, bola to jej dcéra, teraz ťa vída pracovať s Petrou, je to Andrejkina mama, je z toho smutná. Ja ju chápem, ale čo ja? Mal som tu ostať úplne sám? Nesmiem sa už s nikým rozprávať, s nikým robiť? Ja chápem ju, ale aj ona musí pochopiť mňa.

Možno k tomu prispeli aj vaše vyjadrenia, že vaše manželstvo bolo v ostatnom čase nefunkčné a, samozrejme, Petra, ku ktorej sa teraz hlásite aj ako partner.

Partner? To sú predčasné slová. V každom prípade si rozumieme.

Prepáčte, ale teraz nerozumiem ja. Hovoríte síce, že je to čerstvé, ale už ste s tým vyšli na verejnosť a všetci to berieme ako hotovú vec. Nemáme? Čo by sa mohlo pokaziť?

Zoznámili sme sa v absolútnom strese. Spojila nás práca a spoločné záujmy. A to, či je to naozajstné súznenie, ukáže až čas.

K výročiu Andrejkinej smrti chystáte tri podujatia. Charitatívnu burzu jej oblečenia, zádušnú omšu a na jeseň veľký spomienkový koncert. Ako vznikol nápad s predajom Andrejkiných vecí?

My sme sa s rodinou dohodli, že na Andrejkine veci nebudem siahať, kým nepríde Helenka, aby si vybrala, čo chce. Dovtedy som tam nechodil, všetko som pozatváral, bol som rád, že to nevidím, všetko mi ju pripomínalo, nerobilo mi to dobre. Helenka prišla, vybrala si, potom som sa jej pýtal, čo s tým zvyš­kom. Andrejka mala ako speváčka veľa šiat, topánok a doplnkov. Niektorí mi radili, aby som to dal do kontajnerov na charitu, ale mne sa to zdalo voči nej neadekvátne. Medzitým mi písali fanúšikovia, že by chceli niečo na pamiatku, tak som sa rozhodol pre burzu, ktorá sa uskutoční 15. júla v bratislavskom Zrkadlovom háji. Celý výťažok pôjde neziskovej organizácii Deťom s rakovinou na Klinike detskej hematológie a onkológie NÚDCH na Kramároch. Omša bude na druhý deň, teda 16. júla o 19.30 v Dunajskej Lužnej. A koncert na jeseň, na Andrejkinu pamiatku, samozrejme, tiež.

Svokru ste na tieto podujatia pozvali?

Na burzu áno, ale jej prvá odpoveď bola, že nepríde, lebo by plakala. Rozhodne ju pozvem ešte raz. Tak ako aj na zádušnú omšu a, samozrejme, budem rád, keď prijme pozvanie i na spomienkový koncert.

Určite na ňom vystúpite aj vy. Ako sa vám po problémoch so srdcom spieva?

Radosť zo spievania mi zostala, to ma drží pri živote, že som zasa na javisku. Aj to, ako ľudia reagujú, mali Andrejku radi, to cítiš, tú silu z hľadiska, pozitívnu energiu, to ma drží. Veľmi. Tie prvé dve vystúpenia boli také, že som si aj poplakal. Spomienky... Choré srdce ma trochu obmedzuje, telo mi to dáva najavo tak, že keď dospievam pesničku, nemám kyslík. Pri druhej sa uskromním, odpočiniem si, ale pri tretej si zase zablbnem. Veľmi mi pomáhajú pozitívne reakcie ľudí a publika. Možno to raz na javisku budem opäť ja.

 Otto Weiter (65) o vzťahu ku speváčke Petre Maxin (41): : Podtitul

Otto Weiter o vzťahu ku speváčke Petre Maxin: Sme len na začiatku, Andrejka tu so mnou bude vždy