Redakcia Nový Čas

Ten je v reálnom živote príjemný sympaťák, extrovert s riadnym nábojom energie v tele aj v duši. Napokon, mnohé o sebe prezradil vo veľmi osobnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.

Herec Matúš Kvietik (30): Umelci nadobudli u ľudí obraz darmožráčov: Podtitul

Po postave lekára v seriáli Kukučka a role záchranára Dana v Sestričkách prišla televízna úloha milého podvodníka s dobrým srdcom. Potešili ste sa zmene?

Ponuka prišla v čase po dvoch covidových rokoch. Takmer počas celej pandémie som bol bez roboty, a tak som sa veľmi rád chopil príležitosti. V divadle som permanentne hrával sociopatov, agresorov, manipulátorov a zlomené duše. Odkedy robím pre televíziu, hrám kladné postavy. Teší ma, že postava, ktorú hrám vo Svätom Maxovi, je niečo medzi tým. Ani - ani. Robo sa konaním pohybuje na akomsi etickom lane, čo ma bavilo. Nehovoriac o tom, že mi tvorcovia dovolili robiť si to trošku aj podľa seba, napríklad nechať si prízvuk. Herecky a osobnostne mi táto postava vyhovuje. Totiž, mám pocit, že mne tí „klaďasi“ nejdú až tak dobre! (smiech) Oveľa komfortnejšie sa cítim v niečom, čo nie je štandard, čo nie je sivý priemer.

Váš dedo, herec Štefan Kvietik (87), znázorňoval vždy výrazné, pritom žánrovo rozmanité role. Takže túžite po niečom takom?

Výborné bolo, že vtedy mali herci väčší priestor, najmä viacej času. A to je veľká vec. Ľudia si neuvedomujú v akej rýchlosti sa nakrúcajú mnohé dnešné denné seriály, ale aj niektoré filmy. To nie je ako keď dedo točil napríklad Medenú vežu. To sa nedá ani len prirovnať. Vtedy si bolo najmä z čoho vyberať. Teraz je tu toľko hercov, treba brať, čo príde.

Je rozdiel robiť desaťdielny seriál a seriál, ktorý ide na obrazovkách päť rokov...

Samozrejme. Napríklad pri nakrúcaní Svätého Maxa sme mali na jeden natáčací deň sedem-osem obrazov, naproti tomu v Oteckoch niekedy aj dvadsať. To je gigantický rozdiel. Nedá sa to úplne porovnávať, pretože Oteckovia sú denný seriál a vyrábajú sa prevažne v ateliéri. Zatiaľ čo Svätý Max sa nakrúca v reálnych priestoroch, na rôznych miestach, čo je nielen podstatne časovo náročnejšie.

Čím vás presvedčil seriál, že ste naň prikývli? Ak si teda odmyslím, že – ako vravíte – v dnešnej dobe treba brať, čo príde...

Priznám sa, že som neznaboh a strašný cynik. A na tomto seriáli ma priťahuje najmä „nadsázka“ a téma. Podvodník Max, ktorý sa vydáva za farára, sa stane súčasťou miestnej komunity. Viem, že na malom konzervatívnom Slovensku je to kontroverzné, na druhej strane to treba brať ako fikciu. Práve istý kontrast ma priťahuje. Seriál neprovokuje, ale trochu sa hrá s vizuálmi. Nejde o tradičné poňatie témy. Hoci ide o komédiu, je to zároveň trochu aj dráma. Spolu s hororom a s čiernou komédiou sú to moje najobľúbenejšie žánre. Mám rád niečo, pri čom vám príde zle, ale zároveň sa dobre zasmejete.

Spomenuli sme vášho deda Štefana Kvietika. Máte podobné názory na slovenskú umeleckú tvorbu? Často sa o divadle, televízii či filme rozprávate?

Máme identický pohľad na tieto záležitosti. Vedieme spolu nekonečné rozhovory, hoci momentálne máme celkom iné témy. Kvôli tomu, čím žijeme posledné dva roky, diskusie o umení išli trochu do úzadia. Jediné, o čom sme sa často bavili, bolo ministerstvo kultúry. Do dnešného dňa nerozumieme tomu, čo sa tam, preboha, deje. Pani ministerka Natália Milanová bola moja učiteľka na strednej škole, učila ma dejepis. Ale naozaj nechápem, čo sa stalo...

Máte na mysli rozčarovanie z toho, čo sa v súčasnosti deje v kultúre?

Rozčarovanie istotne. Viete, od maturity sme mali so spolužiakmi dve stretávky, Natália tam bola tiež a musím povedať, že vždy bola veľmi milá. Mali sme po škole výborné vzťahy. Napokon, ani vekovo nám nebola veľmi vzdialená, veď je staršia len o deväť rokov. Pamätám si, ako pred časom prišla do žilinského divadla a na sociálnu sieť dala potom status, že aká je prekvapená, že mladí ľudia chodia do divadla! Pri všetkej úcte – toto je status hodný niekoho, kto v divadle nebol posledných dvadsať rokov. Lebo ja som v divadle v Žiline hral tri a pol roka a mali sme tam v drvivej väčšine mladšie publikum. To isté vidím, keď hrám v Národnom divadle alebo v Aréne. Naozaj má niekto pocit, že do divadla chodia len dôchodcovia?! Záujem o kultúru možno nie je taký agresívny, aký bol pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, ale stále tu je. Takže prísť do divadla a povedať, že sme prekvapení... Viem, že ten status nebol myslený v zlom, ale takýmto spôsobom sa vyjadrovať z pozície ministerky kultúry je prinajmenšom smiešne. Ale ani za éry ministerky Laššákovej to nebolo iné...

Čo konkrétne vám leží v žalúdku?

Napríklad, že niekto (nechcem menovať) si zgustol na pol milióne eur za start-up, pritom sú tu nezávislé divadlá, ktoré potrebujú každý cent a nedostanú nič! To je len jedna z vecí, keď sa zastavuje mozog mladým divadelníkom. Sú tu nádejní, talentovaní mladí ľudia, ktorí by vedeli posunúť kultúru dobrým smerom, ale nie – peniaze idú inam. Poviem to tak – nikdy to nebolo ideálne, ale mám pocit, akoby to teraz nebolo vôbec! Akoby to všetko stálo, nič sa nedeje. Spytujem sa možno za väčšinu hereckej obce, na čo to ministerstvo kultúry vôbec máme?

Kde sa podľa vás stala chyba? Veď herci sa vždy tvárili, že v istých veciach ťahajú za jeden povraz. Keď sa diali zásadné veci v spoločnosti, stáli na tribúnach. Kam zmizli?

Takto – ja sa snažím byť apolitický, hoci to celkom nejde. Ak človek vníma aspoň okrajovo dianie, je nemožné byť apolitický. Povedať nejaký názor bez toho, aby sa tam niečo politické nepriplietlo, je naivná predstava. Preto som sa napríklad verejne nevyjadroval, keď tu boli prvé veľké protesty. Strašne ma však mrzí, že v momente, keď príde k zmene niečoho, čo všetci chcú a čo sme si vypýtali, potom zistíme, že tá zmena priniesla ešte niečo horšie ako to, čo tu bolo predtým. A odrazu sme všetci ticho. Umelci nadobudli u ľudí obraz darmožráčov, ktorí parazitujú na systéme. Do istej miery si myslím, že je to vina práve tých senzácií, ktoré urobili istí herci ohľadom niektorých politických káuz. Na druhej strane, tá protikultúra, ktorá vznikla proti hercom a umelcom všeobecne, je kategoricky neadekvátna.

Ľudia si neuvedomujú, že tých, ktorí vystupujú v médiách, ktorí sú permanentne obsadzovaní a videní na obrazovke, ktorí sú „hluční“, je jedno percento kultúrnej obce! Ak vôbec... A to je niečo, čo si musíme uvedomiť. Že kultúra, to nie sú herci!

To, s akou neskrývanou emóciou o tom hovoríte, mi trochu pripomínate svojho deda, ktorý tiež vedel svoj názor bez škrupúľ vysloviť. Nevystríhal vás však pred prílišnou angažovanosťou, ktorá sa niekedy nemusí vyplatiť?

Na toto odpoviem len krátko. Dedo mi dal slobodnú ruku, nech si môžem vytvoriť vlastný názor. Nikdy som nebol tlačený do niečoho. Keby som sa rozhodol, že chcem robiť alternatívne divadlo, byť hoci aj konzervatívnym komunistom, tak môžem.

Porovnávajú vás s ním?

Zažil som to, ale ignorujem to. Hlavne preto, lebo si myslím, že typologicky sme rozdielni ľudia, s rozdielnym prejavom herectva. Zvlášť, ak sa v minulosti herectvo robilo ináč ako dnes. Porovnávať to je dnes neadekvátne. Na druhej strane však musím potvrdiť, že to porovnávanie tu naozaj je, ale, ako som povedal, je mi to jedno.

Predsa len, vzali ste si ako herec k srdcu čosi, čo vás na dedovi fascinuje? Chceli by ste sa mu po hereckej stránke niečím podobať?

Viete, že ani nie? Úprimne, jedna jediná vec, ktorú by som rád prevzal, je dedov prejav. Ten je mi veľmi príjemný sympatický, ale nejakú konkrétnu hereckú vlastnosť, na ktorú by som sa zameriaval a chcel by som byť na tom, ako bol vtedy on, to nie. Dedo si prácu robil nad rámec kvality, spolu Karolom Machatom, Ivanom Mistríkom a s mojím najobľúbenejším hercom Ivanom Rajniakom. To boli neskutoční herci! Snažím sa robiť herectvo svojou cestou, mám svoj štýl. Často sa kvôli tomu dostaneme s dedom do argumentačnej debaty, ale ostávame každý sám sebou. Tak ako on vtedy, tak ja dnes.

Legendou sa človek nestáva zo dňa na deň. K statusu legendy musí herec dozrieť. Ste dnes tam, kde bol on, keď mal tridsať?

Neviem konkrétne, čo robil dedo v tridsiatke! (smiech) Akurát si myslím, že kultúrne zázemie je markantne odlišné od toho, čo bolo kedysi. Už len keď si vezmeme pondelkové televízne inscenácie, ktoré sa vysielali každý týždeň. Týždeň sa skúšalo, potom išli naživo... Bola to neskutočná práca sa s kamerou – zoom na oči, potom rýchlo zmeniť mejkap a z postavy bol zrazu starý človek... Keď sa na to pozeráme dnes, je to očividné. Ale bola to klasika. Tie časy sa však nedajú porovnávať s dneškom. Teraz sme v dobe sociálnych sietí, decká fungujú na dvadsaťsekundových klipoch. Kultúra sa strašným spôsobom zmenila. Tu už často nejde o umenie, o to, aby niečo človeka zasiahlo, zanechalo stopu. Nehovorím, že vo všetkom, lebo objektívne to nie je pravda, ale ten mainstream je dnes o tomto.

Viem, že aj dnes máme na Slovensku množstvo skvelých hercov, enormne kvalitných hráčov, ktorí by vedeli zahrať stokrát viacej, než majú príležitosť ukázať a boli by famózni v tých postavách. Akurát, aktuálne žijeme na niekoľkých princípoch – na menách, kto predáva a nie, čo ideme predávať. To sú veci, ktoré ma zasahujú. Na druhej strane, nežijem v bubline a viem, že je to biznis a na konci toho všetkého sú čísla.

Nie je to frustrujúce, ak nemôže umelec ukázať, čo v ňom je a musí sa prispôsobiť tomu, čo od neho chcú tvorcovia? Keď musí podliezať latku?

Aby sme sa pochopili – ja naozaj nie som človek enormne zameraný na retro. Nie som zasadnutý na minulosť. To vôbec nie. Naopak, čo sa týka filmovej alebo televíznej tvorby som otvorený novým veciam. Ale pripadá mi totálne absurdné, že zomrie národný umelec Karol Machata, ktorý pre tento národ čosi urobil, no ľudí viac zaujíma niekto z reality show. To je pre mňa nepochopiteľné a mozog mi doslova lezie z uší! Takže áno, občas to je frustrujúce.

Prepáčte osobnejšiu otázku... Už istý čas rezonuje v médiách kauza vášho otca Martina Kvietika, ktorý je jedným z hlavných obžalovaných v kauze Dobytkár týkajúcej sa brania úplatkov a rozkrádania eurofondov v agrorezorte. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Nedá sa tváriť, že sa ma to netýka. Na konci dňa, ja nie som ani problémový, ani kontroverzný. O mne sa vždy písalo buď neutrálne alebo pozitívne. Nie som na sociálnych sieťach, nevyjadrujem sa vo virtuálnom priestore. Mám rád svoje súkromie. A zrazu tu je kauza a v médiách sa nehovorí o Martinovi Kvietikovi, ale hovorí sa o Štefanovi Kvietikovi alebo o Matúšovi Kvietikovi. A to ma štve. Veď nech sa hovorí a píše o kauze! Čo s tým máme my s dedom? Rozumiem, že viac predáva dedkovo alebo moje meno než otcovo. Ale ja chcem mať pokoj, táto kauza nie je moja, fakt s ňou nič nemám! Viac ako mediálne výstupy ma štvali politické implikácie, ktoré sa diali v pozadí tohto celého. Je to niečo, s čím nesúhlasím a nikdy s tým súhlasiť nebudem. Myslím si, že sme prerazili veľmi veľa etických dien. A nič nezmôžete, ste bezmocný.

Ako ste to teda spracovali?

Ono sa to nejako dá prežiť, veď prežiť sa dá všetko. Toto nie je výnimka. Bolo to však nepríjemné. Vyhrážal sa mi napríklad jeden mladík, ktorý môže (ale nemusí) byť spojený s jednou aktuálnou politickou stranou v koalícii. Povedal mi, že som ako mladý Kajetán Kičura, že si po mňa prídu ako po ďalšieho. Mal som sto chutí mu poslať výpis z banky, aby videl, že mám na účte niečo vyše tisíca eur. Už sa upokojme! Táto vízia grandiózneho žitia len preto, že môj otec žil v nejakom štandarde, je absurdná. To nie je môj životný štandard! Ja bývam v dvaapolizbovom byte v Petržalke. Nepohybujem sa v gigantickom luxuse.

Ale ľudia to berú tak – bohatý otecko, bohatý syn.

Chcete povedať, že vás otec finančne nepodporoval viac, než je bežné?

(úsmev) Dostával som dvadsať korún, keď som chcel ísť v piatok na pivo. Alebo päťdesiat, to som mal na dve pivá! Mal som najmenej, musel som žobrať od kamarátov a potom im to vracať! (smiech)

Držal vás otec nakrátko?

Áno. Nebola to sloboda v tom zmysle, že rob si, čo chceš. To vôbec nie. Rodičia mi platili súkromnú strednú školu, za to som vďačný. Nechcem otca uraziť, lebo si myslím, že z jeho strany išlo o dobrý zámer, ale nebolo to niečo, čo som konkrétne ja vtedy chcel ako decko. Niekedy rozhodnutia rodičov, hocako dobre myslené, nemusia byť najlepšie aj pre dieťa.

Otec býva pre syna prvým vzorom. Odvážim sa spýtať príliš dôverne – sklamali ste sa v ňom?

Nie je to sklamanie, označil by som to skôr za frustráciu. Lebo sklamať sa už nebolo v čom. My sme s otcom už roky nemali najlepší vzťah.

Zlé detstvo. V každom prípade je to nepríjemné. Premýšľal som, ako to ovplyvní môj ďalší život, moju prácu. Samozrejme, že mi hlavou víria otázky, ako dlho bude otec vo väzení, čo sa tam bude diať, ale... Úprimne, najviac to ubližuje starým rodičom. Najviac ma sklamala strašná politizácia kauzy. Ten prípad, nech sa na to pozriem akokoľvek, je tak prepracovane spolitizovaný, že neviem, či má vôbec význam nejaký súd. A toto ma strašne sklamalo. Akým spôsobom k tomu pristúpila polícia, ako sa na nás vykašľali – z najväčšej výšky, ako sa len dá... Všetkým bolo totálne jedno, ako sa nás to dotkne. Vkuse som mal nejaké vyhrážky. Keby to boli len obyčajní ľudia, ale... Ale možnože to boli len obyčajní ľudia. (smiech)

Mali ste možnosť hovoriť s otcom?

Po siedmich mesiacoch mi dovolili telefonicky s ním hovoriť. Zavolal mi a ja som mu povedal o vyhrážkach. Do dvoch dní bol rozhovor zmazaný! Fakt si niekto robí zo mňa žarty? Fascinuje ma tá bezmocnosť. Pýtal som sa niekoľkokrát, či to už bude niekto riešiť, ale nikto nič nerieši. Dlhšie tam dochádza k rôznym animozitám. Matovič chcel dokonca o mne robiť tlačovú konferenciu, pretože mi vraj otec vybavil reklamu na eurofondy.

Nie. Pravda je taká, že sa konal kasting a z desiatok ľudí si z nejakého dôvodu vybrali mňa. Osobne ma vytáča, že som bol do toho vtiahnutý v rámci politiky. Je to niečo, o čo som nestál a nikdy stáť nebudem. Ja tieto politické hry nechcem a nebudem hrať. Nie je to môj svet, cítim sa v ňom cudzo a nepatrím tam. Chcem robiť svoje umenie, mať na umenie svoje názory a tam sa to končí. Môj svet je iný.

Čo doň okrem rodiny a divadla patrí?

Bol by som rád, keby bol na svete pokoj. Keby sa nikto s niekým nehádal, keby nemal permanentne niekto posledné slovo, keby nebol každý odborníkom na všetko... Keby sme počúvali ľudí, ktorí rozumejú svojmu fachu. Aby bol ideálny svet, možno aj bez sociálnych sietí. Všetci dnes na nich fičia a všetci sú nešťastní. Bez irónie – nemám jediného známeho vo svojom okolí, ktorý je šťastný zo sociálnych sietí. Majú to kvôli práci, kvôli promovaniu všelijakých veci, ale nikoho to nebaví, nikto nie je šťastný. To umelé predávanie šťastia, fejku, pozlátky je niečo, čo ja nedávam. Úplne ma to likviduje.

S kým ste teda šťastný?

Mám rád prítomnosť svojich blízkych, svojej priateľky, kamarátov. Pri nich mi je dobre. Máme s priateľkou rôzne komunity ľudí, s ktorými sa stretávame, a tam sa cítim dobre. Nepotrebujem veľký okruh ľudí okolo seba, veľa kontaktov na to, aby som bol šťastný. Chcem robiť svoju robotu. Absencia práce je veľký katalyzátor depresívnej špirály. Človek sa musí nejakým spôsobom realizovať.

Už dlhodobo hovoríte bez zábran o depresiách, s ktorými už šesť rokov bojujete. Je obdivuhodné, že ste s touto témou išli na verejnosť...

Keď sa pozriem, aký vplyv majú spomínané sociálne siete na mladú generáciu, je mi z toho smutno a nemôžem byť ticho. U mňa depresie spôsobila kombinácia zlého detstva s istou traumatickou udalosťou v rodine. Do toho som sám urobil chyby a skončilo sa to depresiami. Dnes je permanentne deklarový luxus, prebytok nepodstatných vecí, a keď sa deti pozerajú na sociálnych sieťach na to, ako žijú niektoré celebrity, nič dobré im to nemôže priniesť. Mám alergiu na pozlátku.

Nechce sa mi veriť, že vás sociálne siete nelákajú...

Z morbídnej kuriozity občas sledujem, čo likviduje dnešné decká, a som zhrozený. Na jednej strane tu niekto machruje značkovými kabelkami a oblečením a na druhej strane sa na to pozerá niekto, kto nemá šancu také niečo mať. Je to predávanie umelej fikcie, lebo keď si pozriete fotografie najznámejších influencerov, ako vyzerali predtým a teraz, to sú prerobení ľudia. Nič ma do toho nie je, nech si každý robí, čo chce, ale toto nie je realita. Tínedžeri si však myslia, že takto to má byť, že takto to v živote funguje. Ale takto to nefunguje a fungovať nikdy nebude. Takto žije možno 0,01 percenta populácie. Potom príde vojna na Ukrajine a tam sa ukáže tá nahota pravdy. Ľudí prestanú zaujímať influenceri, lebo sa boja o svoj holý život a sú vďační za jednu tašku v ruke a bezpečie. Naozaj sa musí stať tragédia, aby sme si mnohé veci uvedomili? To vari nie...

Herec Matúš Kvietik v otvorenom rozhovore: Umelci nadobudli u ľudí obraz darmožráčov! Nešetril ani Milanovú