Redakcia Nový Čas

Začalo sa to pred šiestimi rokmi. „Vtedy sme si s polovičkou kúpili vysnívaný rodinný dom a po rekonštrukcii sa nám zdalo, že by sme niektoré kútiky mali zaplniť veľmi nenáročnými rastlinkami, aby sme ho trošku zútulnili,“ začína svoje rozprávanie. V jednom nákupnom stredisku ho zaujal estetický doplnok – nepredajný bonsaj. „Fascinovaný tým dokonalým dizajnom a symetriou som si najprv myslel, že je to umelý stromček a ešte k tomu aj nepredajný, tak som to hodil za hlavu. Ale nedalo mi to a doma som si naštudoval, čo to vlastne bonsaj je a kde sa dá u nás zohnať. Pochopil som jednu vec. Toto je viac ako len strom v miske – toto je umenie.“ Následne sadol do auta a vybral sa do prvého bonsaj centra. Domov sa vrátil s plným kufrom malých stromčekov...

Hneď na začiatku si uvedomil, že to bude náročnejší projekt ako hociktorý, ktorý dovtedy režíroval. Pustil sa doň nabitý informáciami prevažne z internetu naplno, bez kompromisov, tak ako do režírovania. „Bonsaj k životu potrebuje tri základné veci: svetlo, vodu a hnojivo. Ja som im svojou netrpezlivou povahou doprial všetkého veľa a po pár dňoch smutný kukal na spálené listy od slnka a preliaty strom. Vtedy som pochopil, že prehnaná starostlivosť im ubližuje tiež a neexistuje žiadny návod na internete, ktorý by vám zaručil úspech, pokiaľ tým stromom nerozumiete.“ Neodradilo ho to, skôr nakoplo!

Medzičasom sa z neho stal seriózny zberateľ bonsajov. Má ich z celého sveta a bolo vraj extrémne náročne dopraviť ich na Slovensko. „Každý strom musel byť v karanténe niekoľko mesiacov a ani v jednom prípade nebolo isté, že si na naše podnebie zvykne bez problémov. Moje najcennejšie tromfy sú od samotnej 82-ročnej japonskej legendy, pána Masahiko Kimuru. Aby sme lepšie pochopili túto dlhovekú tradíciu, tak v Japonsku keď horí dom, tak ako prvé vynášajú do bezpečia bonsaje. Tie stromy sa dedia z pokolenia na pokolenie a najcennejšie prežili už niekoľko rodín.“

Niektoré kúsky v zbierke Tomáša Eibnera majú aj viac ako 100 či 200 rokov v priemere, dokonca by mal mať jeden exemplár približne 700 - 800 rokov, ak nie viac, a to je už aj európska rarita. „Aj keď kúpite takýto starší exemplár, tak sa mení každým rokom a pretvárate ho podľa seba. Ani si to neuvedomujete,“ vysvetľuje s tým, že bonsajom sa môžete venovať aj s minimálnym rozpočtom. „Potrebujete skôr čas ako peniaze... Dodnes mám svoj prvý bonsaj, ktorý som kúpil za dvadsať eur, a mám ho tak isto rád ako tie za tisíce. Lebo má pre mňa príbeh, on mi odpustil všetky školácke chyby a dodnes je vystavený na čestnom mieste,“ smeje sa.

Viaceré jeho bonsaje sú niekoľkokrát ocenené nielen v Európe, ale dokonca aj v Japonsku a iných krajinách. „Tie stromy veľakrát zdobia reklamné pútače veľkých výstav v Európe a ani o tom neviem, len zahliadnem banner na internete, hoci sa tam môj strom ani neobjaví. Dostávam pozvánky na výstavy každý rok a keď bude aspoň troška viac času, určite sa na nich objavím s radosťou, aby si ich mohlo užiť čím viac ľudí.“

So stromčekmi má doslova kamarátsky vzťah. „Málokto vie, ale tie známejšie majú aj mená. Napríklad Viking, Thor, Cobra. Ja ich však skupinovo volám moje deti, hoci sú staršie ako hociktorý tvor na zemi. Ono, v podstate sú to také deti, keďže im musíte každý deň dať piť, jesť a keď je zima, aj ich prikryť.“ Niektoré bonsaje vydrží strihať aj celý deň a následne vyzerajú ako od kaderníka. „V skratke: neprejde ani jeden deň, aby ostali deti opustené a niečo im chýbalo.“

Svojho času mu vraj zbierka doslova prerastala cez hlavu. „Priateľka len neveriacky krútila hlavou, keď narátala v našej malej záhrade vyše sto stromčekov. Odvtedy sa zbierka niekoľkokrát zredukovala na polovicu a nechal som si len tie pre seba najcennejšie. Prevažne sú to borievky, tisy, borovice, javory, ale aj kvitnúce azalky veľmi pekne zjemnia záhradu.“ Bonsaje v miske treba, samozrejme, chrániť, a tak ich na zimu premiestňuje do skleníka. „To je obdobie, keď mám trošku pohov, keďže stromčeky spia.“

Zaujímavé je, že kým práca režiséra je veľmi dynamická a stresujúca, starostlivosť o bonsaje je toho presným opakom. „Ani som si to na začiatku neuvedomoval, ale tie bonsaje ma naučili veľmi veľa. V prvom rade trpezlivosti, keď­že sa výsledok dostaví až po rokoch. Každá chyba, ktorú spravíte napríklad pri presádzaní, sa môže prejaviť až o niekoľko rokov, a nie ihneď. Je to iné, ako keď vám na druhý deň príde sledovanosť a vy viete, či je projekt úspešný. Ja budem úspešný, keď ma moje bonsaje prežijú a aj potom budú niekomu robiť radosť. A okrem iného je to neskutočný relax, keď človek vylezie z tmavého prenosového voza a je celý deň na vzduchu,“ dodáva.

Netradičné hobby režiséra Tomáša Eibnera: Doma má poklady, ktoré mu môžu mnohí závidieť