Redakcia Nový Čas

Ak práve neošetruje zuby svojim pacientom, rozosmieva davy ako stand-up komik v programe Silné reči. Pre Nový Čas Nedeľa Kryukov porozprával o svojich neľahkých začiatkoch na Slovensku, situácii na Ukrajine, ale i o úsmevných príhodách z ordinácie.

Ukrajinský zubár Victor Kryukov prišiel na Slovensko aj so svojou manželkou Olgou v auguste 2015. Rodák z ukrajinského Ľvova doma úspešne ukončil štúdium zubného lekárstva a keďže na Ukrajine bol pretlak zubných lekárov, vybral sa skúsiť šťastie na Slovensko.

„U nás je veľa zubárov a funguje to tak, že keď máte peniaze, otvoríte si svoju vlastnú ambulanciu. Lenže môj prípad bol iný. Moja mama je detská zubárka v štátnej nemocnici a vy­užíva pomerne staršie metódy a postupy. Naša rodina nemala až tak veľa peňazí, preto mi pomohli, aby som vyštudoval, a po skončení školy mi povedali, teraz už musíš ísť sám,“ hovorí sympatický Victor a pokračuje. „Na Ukrajine pôsobia veľké súkromné zubné kliniky, ktoré robia kvalitne, ale dosť draho. Pacient si teda môže vybrať, či si pôjde dať vytrhnúť zub do štátnej nemocnice, alebo si ho dá radšej opraviť v súkromnej ambulancii, kde si za to však aj poriadne priplatí.“

Uchytiť sa v novej krajine nebolo jednoduché. Po príchode na Slovensko sa Kryukov prihlásil na kurz slovenčiny a rovnako musel absolvovať aj nesmierne náročnú cestu za uznaním svojho lekárskeho diplomu z Ukrajiny. Tomu predchádzali odborné skúšky, ktoré sa mu po počiatočných peripetiách napokon podarilo urobiť.

„Zubná lekárka, ktorej som v tom čase v ambulancii v Nitre vypomáhal, len neveriacky krútila hlavou, že sa mi to vôbec podarilo. Dovtedy som u nej zarábal ako dentálny hygienik okolo tisíc až tisícsto eur. Po skúške mi ponúkla ako zubárovi tisícpäťsto eur. Nesúhlasil som, zubný lekár musí predsa zarábať minimálne dvetisíc eur. Oponovala mi, kde som videl také platy,“ opisuje Kryukov, ktorý sa vybral hľadať prácu do Bratislavy.

Mladý zubár sa porozhliadol po hlavnom meste, ale aj tu sa mal na pozore. „Po predchádzajúcej skúsenosti som si zaumienil, že musím nájsť zubnú kliniku, kde pracuje čo najmenej Ukrajincov. Pretože keď je tam veľa Ukrajincov, znamená to, že šéf má pravdepodobne rád lacnú pracovnú silu. Hneď v prvej zubnej klinike, kam som prišiel na pohovor, pracovali minimálne štyria zubní lekári z Ukrajiny, tak som odmietol a išiel hľadať inam,“ vysvetľuje Kryukov. Nakoniec sa na tri roky zamestnal v jednej renomovanej zubnej ambulancii v Bratislave.

„Sľúbili, že mi každý rok budú zvyšovať plat. Napokon mi prvý rok povedali, že išlo o skúšobný rok. Druhý rok sa vyhovorili na koronavírus, tretí rok používali argument, že zažívajú ťažké obdobie a hlavné je prežiť. Na ďalší rok bola na vine zase vojna na Ukrajine. Nakoniec mi na rovinu povedali, že sa im neoplatí mať kvalitného skúseného zubára ako som ja, radšej prijmú dvoch začínajúcich absolventov,“ hovorí o svojich skúsenostiach Kryukov, ktorý si čoskoro plánuje otvoriť vlastnú ordináciu na bratislavských Dlhých dieloch.

Na Slovensku sa Victorovi páči a našiel tu svoj druhý domov. „Zapôsobilo na mňa, lebo mentálne je blízke Ukrajine. Všetko tu prebieha podľa stanovených pravidiel. Tie sú prísne, ale čisté, neutečiete pred nimi. A to na Ukrajine neplatí. Tam chodíte dookola po úradoch a stále vám niečo chýba,“ porovnáva zubár a svoje rozprávanie okorení aj príbehom o korupcii, aký sa na Ukrajine deje bežne.

„Poznal som jedného Poliaka, ktorý si vybavoval vodičský preukaz. Najskôr bola priehradka na úrade stále zatvorená, potom ho posielali preč, že nemá všetky potrebné doklady, alebo v miestnosti chýbali formuláre na vypisovanie žiadosti. Problém bol v tom, že Poliak nesprávne kládol otázky. Každá cesta na úrad ho stála okolo 100 eur. Napokon, keď sa pri priehradke opýtal, koľkokrát tam musí ešte prísť o 100 eur, aby to vybavil, odvetili mu, že sa ozvú. Zavolali mu a dozvedel sa, že by ho to stálo asi päť ciest na úrad,“ hovorí s úškrnom Kryukov a naznačuje, že v jeho rodnej krajine vládne tvrdá korupcia.

„To je na Ukrajine najväčší problém. Ľudia, ktorí majú peniaze, vybavia čokoľvek. A oproti Ukrajine je korupcia na Slovensku naozaj smiešna. Na dovolenke v Chorvátsku som videl Fica. Šiel okolo mňa v aute za desiatky tisíc eur, a to je v porovnaní s Porošenkom nič! Ten keď dovolenkoval na Maldivách, prenajal si rovno celý ostrov. Neviem si predstaviť, že by toto urobil Fico.“

Slováci verzus Ukrajinci

Kryukov žije na Slovensku už sedem rokov, aj preto nás zaujímalo, ako vníma Slovákov v porovnaní s Ukrajincami. „Slováci sa mi páčia viac ako Ukrajinci. Keď vidím Ukrajinca viem, že bude vymýšľať a špekulovať. Takí, samozrejme, nie sú všetci, ale väčšina áno. Sme zvyknutí, že musíme bojovať o svoj život. Z Ukrajiny, odkiaľ pochádzam, buď bojujete a vyžijete, alebo budete všetkým len prikyvovať a budú vás využívať,“ hovorí šikovný zubár, ktorému sa na Slovensku žije ľahšie ako kedysi doma na Ukrajine.

Od februára 2022, keď u našich východných susedov došlo k ruskej invázii, sa Ukrajina zmieta vo vojne. Kryukov, ktorý žije už roky v Bratislave, má rodičov vo Ľvove a rodinu v Kyjeve. Ako prežíval začiatok vojny z bezpečia, keď nemohol svojim blízkym pomôcť? „Vojne sme najskôr neverili, stále sme hľadali nejaké výhovorky, že to asi nebude pravda. A asi to chce len Putin, ktorý to všetkým prikazuje a tí sú v strachu o vlastný život. A potom sme videli, ako idú vojaci z Buče či z Krematorska a zrazu nám to bolo jasné. Rodičia zostali doma vo Ľvove, kam sa presťahovali aj starí rodičia z Kyjeva. Krátko nato sa začali vo Ľvove výbuchy, a vtedy sme začali brať situáciu vážne.“

Paradoxom je, že ešte donedávna Victorovi starí rodičia sympatizovali s Putinom. „Do vojny starkí podporovali Putina. Ten komunizmus je zasadený tak hlboko v ich krvi, že ho bolo ťažké vytlačiť. Ale teraz, keď vidia fotky, ako ich príde ,zachraňovať‘ ten ruský Mir, dochádza im, aká je realita. Zvyknem hovorievať vtip, že, keď som bol malý, moji rodičia veľa pracovali a vychovávali ma starí rodičia, preto zo mňa vyrástol komunista,“ žartuje Kryukov, ktorý nezaprie nadhľad a zmysel pre humor aj pri menej veselých témach.

Ešte na začiatku vojny sa snažil dostať svoju rodinu do bezpečia. „Radil som im, aby predali byty a prišli na Slovensko, kde by sme si mohli s mamou otvoriť aj vlastnú zubnú ambulanciu, ale odmietli to. Teraz, keď je vojna, nemôžu nič predať, hospodárska situácia je nestabilná a navyše otec nemôže prejsť hranicou,“ vysvetľuje Kryukov smutne a z jeho hlasu cítiť, že obavy a strach o blízkych prežíva denne.

Názory na politickú situáciu niekedy dokážu jednotlivých členov rodiny rozdeliť na viaceré tábory. Výnimkou nie je ani rodina Victora Kryukova. „Môj strýko žije v Moskve a podporuje Putina. Obhajuje si to tým, že nikto nevieme stopercentnú pravdu. Sústavne sa sťažuje, aká je tam zlá situácia, a keďže sa mu pokazilo auto, starí rodičia z Ukrajiny mu posielajú do Moskvy peniaze. Keďže peniaze sa nedajú poslať len tak, našli si spôsob, ako to urobiť cez Turecko. A tak starý otec z Ukrajiny posiela celú svoju penziu pracujúcemu synovi do Moskvy. Je to pre mňa niečo nepochopiteľné,“ rezignovane si povzdychne Kryukov.

Ten je vďaka skypu v kontakte s blízkymi každý deň. „Bavíme sa o všetkom, ale snažíme sa byť pozitívni. Svoje rozhovory ukončujeme slovami, že všetko bude dobré. Keď volám so starými rodičmi z Ukrajiny, tí si, paradoxne, vždy povzdychnú, aby sme boli my na Slovensku v bezpečí. Vnímajú to tak, akoby bola vojna na celom svete,“ opisuje zubár.

Mnohí Ukrajinci našli bezpečie a útočisko pred vojnou na Slovensku. Kým v počiatočnom štádiu Slováci oplývali entuziazmom migrantom z Ukrajiny pomáhať, teraz prvotné nadšenie opadlo. „Ja tomu úplne rozumiem, ľudia sú rôzni. Navyše, Ukrajinci sú často aj nechcene na očiach. Koľkokrát svojimi autami s ukrajinskými ŠPZ nevedia ani zaparkovať. Na Ukrajine nie sme zvyknutí na striktnú parkovaciu politiku. Bežne sa u nás pokuty za parkovanie nedávajú a takisto je to s prekročením rýchlosti, keďže doma sa jazdí po meste aj 120,“ vysvetľuje Kryukov.

Priznáva, že on sám má často problém vyhodnotiť, komu zo svojich krajanov pomôcť, a preto radšej posiela peniaze na účet overených humanitárnych organizácií. „S tou pomocou to beriem tak, že tí ľudia zväčša majú peniaze. Nevnímam ich ako utečencov, ale skôr ako ľudí, ktorí sa sem presťahovali a majú na to. Niektorí Ukrajinci, ktorí sem prichádzajú do bezpečia, sú bohatší ako väčšina Slovákov. Samozrejme, iná je situácia, ak prídu o dom a o všetko. Ľuďom v núdzi treba pomáhať,“ uvažuje Victor.

Ak niečo Kryukova ako zubára na Slovensku ohúrilo, tak sú to rozhodne amalgámové plomby. „Mal som z nich rozpačité pocity, keďže na Ukrajine ich už od 90. rokov vôbec nepoužívame. Dovtedy bolo pre mňa čudné, ak prišiel nejaký zahraničný pacient a v jeho ústach som prvý raz videl amalgám. Povedal som, preboha, veď tam je ortuť, naozaj vám to dali? V Európe, ktorá musí byť lepšia ako Ukrajina? Nemožné!“ smeje sa dnes Kryu­kov a napokon priznáva, že s amalgámom to nie je až také zlé.

„Začal som si všímať, že keď je amalgám správne urobený, vydrží dlhšie než akákoľvek biela výplň a pracuje sa s ním oveľa lepšie. Keďže amalgám je sivý, pomerne ľahko sa identifikuje zubný kaz či inak problematické miesto. S bielymi výplňami je to oveľa ťažšie. Lebo keď príde pacient, že ho bolí zub, vidíte len biele výplne, röntgen zväčša neukáže nič a zubár nemá ani šajnu, ktorý zub môže pacienta bolieť. Je to ako veštecká guľa a doktor chaos.“

Požiadavky niektorých pacientov bývajú bizarné. „Často ku mne príde mladá žena, ktorá mi povie, že do pol roka bude mať svadbu. Pozriem sa jej na zuby a vidím, že tam absolútne nie je čo zachraňovať. No pacientka ma prosí, že stačí opraviť zuby tak od trojky po trojku, vyslovene len pre estetiku na fotku,“ poodhaľuje prípady z ambulancie Kryukov.

„Vopred pacientov upozorňujem, že keď im v takomto prípade urobím mostík, nemôžu tak fungovať nastálo. Predsa len je to enormná jednostranná záťaž na predné zuby, ktoré ten nápor jednoducho nezvládnu a treba si dať do poriadku aj zadné zuby,“ vysvetľuje zubár, ktorého na Slovensku prekvapila ešte jedna vec.

„Ľudia tu skalopevne dôverujú zubnému lekárovi a málokedy pochybujú. Môžem im povedať, že majú tri kazy v medzizubnom priestore a uveria mi. Dôverovať zubnému lekárovi je na jednej strane dobré, samozrejme, až do chvíle, kým sa nenájdu takí, ktorí budú túto dôveru zneužívať pre vlastné obohatenie. Na Ukrajine si pacient overuje liečebné postupy u viacerých zubárov,“ porovnáva národnostné odlišnosti Kryukov.

Zubarina mu bola súdená. A kde inde mohol stretnúť Kryukov svoju ženu Olgu, keď nie v ordinácii vo Ľvove? „Manželka bola moja pacientka. Zaklopala na dvere celá opuchnutá, že ju bolí zub, ktorý jej robila moja mama,“ spomína na prvé, nie práve romantické, ale rozhodne osudové stretnutie so svojou vyvolenou Victor. „Olga bola veľmi príjemná a pôsobila sympaticky, aj keď mala opuchnutú polovicu tváre. Pomohol som jej, zoznámili sme sa a začali sme spolu chodiť,“ vracia sa v spomienkach Kryukov a nezabudne sa pochváliť. „Zub, ktorý som jej opravil je ukážkový, mohol by som Olgu so sebou brávať na pracovné pohovory, kde by otvorila ústa a ukazovala moju prácu spred troch rokov,“ smeje sa Victor.

Ale Victor Kryukov nie je len zubár. Ak ho zažijete v ordinácii, dokáže odbúrať paniku zo zubárskeho kresla aj tým najväčším strachopudom. Uvedomuje si, že smiech lieči a uvoľňuje napätú atmosféru. Mladý Ukrajinec svoj vrodený zmysel pre humor dokonca pravidelne zúročuje na stand-upových vystúpeniach Silné reči, kde si často berie na mušku práve úsmevné príhody zo zubárskej praxe. A keďže ako sa hovorí, treba začať najskôr od seba - vďačnou témou býva aj jeho detstvo.

„Áno, mohol som mať šťastné detstvo, ale moja mama bola zubná lekárka. Opravovala mi zuby? Áno. A chcel som to? Nie. Keď všetci doktori išli na prax, mama otehotnela a jej praxou som sa stal ja. Zažil som mamu v rôznych štádiách experimentovania. Najprv mi hovorila, synček, hryz len prednými zúbkami, tie zadné ešte neviem opravovať. Potom mi dávala sladké ráno, na obed aj večer, aby zistila ako príjem cukru ovplyvní kvalitu zubov. A v škôlke sa ma deti báli, lebo ako jediný som mal zlaté zuby,“ smeje sa stand-up komik Victor, ktorému scenáre pre vystúpenia často píše sám život.

Ukrajinský lekár žijúci na Slovensku: Ukrajincov nevnímam ako utečencov! Čo ho na Slovákoch prekvapilo?