Redakcia Nový Čas

Aký máte vzťah, je skôr kamarátsky alebo autoritatívny?

Martin: Myslím, že máme citovo veľmi silný a prirodzene blízky vzťah založený na dôvere a otvorenosti. V popredí je úprimný záujem o druhého, nie umelé vytváranie autority na základe generačných rozdielov. Som súčasťou Vikinho sveta aj v partii jej kamarátov, kde mi sama dáva svoje miesto, čo si veľmi vážim a teší ma to.

Viki: Máme skôr kamarátsky vzťah. Keď som bola malá, býval prísnejší, ale myslím si, že teraz nemá byť prečo prísny, pretože vie o všetkom, čo sa v mojom živote deje. Obaja rodičia sú pre mňa najlepší kamaráti, s ktorými sa rada o všetkom rozprávam, a viem, že vždy tu sú pre mňa. Zdieľam s nimi pozitívne aj negatívne veci a ak potrebujem poradiť, vždy sa na nich môžem spoľahnúť. Mám najväčšie šťastie, že rodičia sú moji dvaja najobľúbenejší ľudia a viem, že my traja tu budeme stále pre seba, nech sa deje čokoľvek.

Martin, vaša dcéra po vás zdedila umelecké gény. Teší vás to?

Ak sa chce človek vydať na umeleckú cestu ako profesionál, je dobré keď to myslí s umením vážne, miluje ho a oddá sa mu naplno. Je to určitým spôsobom rehoľa a cesta poznávania života v tých najjemnejších a najsilnejších kontúrach. Keď sme vyberali s Viki strednú školu, dal som jej otázku, či tomu chce dať všetko už teraz, alebo počkať ešte niekde na gymnáziu, ako sa jej záujem bude ďalej vyvíjať. Rozhodla sa takto asi preto, že to chcela a cítila. Uvidíme, ako sa bude vyvíjať jej cesta, tiež som teraz v úlohe pozorovateľa. Myslím, že vzťah k umeniu alebo k tvorivému vnímaniu sveta vie nájsť v oboch rodinách či v rodičoch.

Viki, študujete na prestížnej umeleckej škole v New Yorku výtvarné umenie. Ako sa vám tam páči?

Prvý rok bol veľmi náročný, pretože som si musela zvykať na nové prostredie, ľudí a školský systém. Nečakala som, že to bude trvať tak dlho, kým sa nastavím na newyorský štýl života, ale teraz je to už určite lepšie a užívam si to. Je tu veľmi veľa úžasných, talentovaných ľudí, ktorých rada pozorujem a učím sa od nich. Tým, že je to škola, ktorá nie je zameraná len na môj odbor, ale je tu aj veľa spevákov, tanečníkov a hercov, ktorí sú extrovertnejší, tak sa nikdy nenudíme. V škole trávim rada čas aj vďaka tomu, akých máme učiteľov. Nie sú veľmi prísni a na hodinách býva zábava. Niekedy mám pocit, že aj učitelia, ktorí učia bežné predmety, sú také umelecké duše. Nič nie je, samozrejme, perfektné, aj táto škola má svoje mínusy, ale určite by som nemenila.

V čom je americká škola iná ako slovenská?

Prístup učiteľov aj to, ako to tu celkovo funguje, je iné. Sú tu žiaci z rôznych krajín sveta, majú iné zvyky, takže je niekedy ťažké sa všetkým prispôsobiť, ale je zas krásne spoznávať nové kultúry a zdieľať to navzájom. Učitelia sú veľmi milí a kamarátski, nie príliš autoritatívni. Myslím si, že ani nemusia byť, lebo všetci spolu perfektne vychádzame a rešpektujeme sa navzájom.

Ste veľmi nadaná a kreatívna. Čo najradšej maľujete?

Rada tvorím úplne všetko. Keď sa chytím niečoho, s čím je spojené tvorenie, tak som vo svojom. Dokážem tým byť úplne hypnotizovaná a tráviť tým hodiny. V prvom ročníku som kreslila skôr čiernobielo, také hrôzostrašné obrázky, ale teraz som si obľúbila farby, tých nie je nikdy dosť.

Na školu, kde študujete, vraj chodili aj mnohé svetové hviezdy...

Chodili sem herci a speváci, napríklad Jennifer Aniston, Nicki Minaj alebo Timothée Chalamet. Mám aj veľa talentovaných spolužiakov, od ktorých sa veľa učím a inšpirujú ma. Moja veľmi dobrá kamarátka robila s Millie Bobby Brown (herečka zo seriálu Stranger Things, pozn. red.) a môj spolužiak hral vo filme Black Adam.

Ako často chodievate za dcérou do New Yorku? Máte to s jej mamou Alexandrou Orviskou nejako podelené?

Od roku 2000, keď som odišiel do Ameriky študovať, som stále udržiaval intenzívny kontakt s tamojším svetom. Aj po desiatich rokoch života v New Yorku som tam mal stále svoj apartmán a zázemie a vracal sa tam počas roka veľmi často s Viki a jej mamou Saškou. Toto vlastne teraz pokračuje, akurát v intenzívnejšej frekvencii, čo nám všetkým vyhovuje. Všetci máme v tejto krajine aj v tomto meste svoje ambície a záujmy. Moja manželka Natálka je herečka a druhá dcéra Zuna sa tiež narodila v Amerike, podobne ako Saškin syn Jonathan. Pri Viki sa teda striedame dve rodiny a občas sa tam stretneme aj všetci spolu. Chodievame aj za našou rodinou do Colorada, kde máme tiež svoje zázemie. Prázdniny a voľné dni trávime väčšinou na Slovensku.

Čo na Viki najviac obdivujete?

Obdivujem na nej mnoho vecí, ktoré som nemal, a to je usilovnosť a cieľavedomosť v školských povinnostiach. Viki si dokáže nastaviť tvrdý režim, keď ide napríklad o prospech. Krásne tvorí, vždy s obrovským zmyslom pre detail. Je tiež veľmi autentická, úprimná, so záujmom hľadať či vidieť v živote alebo o živote pravdu. Je to dobrý a prajný človek. Na druhej strane je to umelecká duša vo svojom svete a čo ma vie niekedy nazlostiť, je jej schopnosť často strácať rôzne osobné veci. Tiež by nezaškodilo viac zodpovednosti v bežnej realite a pragme, ale to sa týka aj mňa. (smiech)

Nemali ste ako rodičia obavy pustiť svoju dcéru do veľkého sveta takú mladú? Robilo sa toto rozhodnutie ťažko?

Samozrejme, že som mal obavy, aj stále ich mám. Mesto New York je plné rôznych nástrah a môže sa tu ľahko všeličo zvrtnúť, preto sme zatiaľ pri Viki v takomto intenzívnejšom režime. O dva-tri roky to už bude iné, pretože sa už teraz plánuje osamostatniť a keď pôjde na vysokú, chce bývať so spolužiakmi, čo je pre tunajší svet normálne.

Ako to zvládate, byť v Amerike niekedy aj sama? Hovorí sa, že New York je mesto plné nástrah...

Nemyslím si to, aj keď sa mi občas stane, že sa dostanem do nepríjemnej situácie, ale ja to tu milujem. Milujem, že to tu stále žije. Stačí mi ísť von a hneď sa necítim sama, život tu ide tak rýchlo – ráno sa zobudím a ani neviem a je večer.

Viki, chceli by ste sa v budúcnosti živiť umením? Kde sa vidíte o desať rokov?

Určite áno, je to môj sen. Zatiaľ neviem, kde sa vidím, ale viem, že budem určite robiť niečo s umením. Kam ma cesty zavedú, to je ešte veľmi skoro určovať, lebo stále objavujem nové techniky a veci, čo ma bavia.

Ste rodená Američanka. Viete si predstaviť žiť za veľkou mlákou natrvalo, alebo sa vrátite späť na Slovensko?

Teraz si určite neviem predstaviť, že by som sa vrátila na Slovensko, pretože by som aspoň do ukončenia vysokej školy zostala v New Yorku. Na Slovensko sa rada vraciam, ale žiť by som sa tam asi nevrátila. Keď späť do Európy, tak skôr do Prahy, tam to mám veľmi rada. Lákajú ma však aj krajiny ako Thajsko alebo Filipíny.

Gény sa nezaprú! Dcéra Martina Valihoru je tiež umelkyňa: Nebál sa pustiť mladučkú Viktoriu do New Yorku?