Redakcia Nový Čas

Čím je pre vás tento ročník špecifický?

Je pre mňa špecifický preto, lebo je to po Zámockej, kde sa stalo, čo sa stalo. Zabili mi kamarátov a mňa skoro tiež.

Stále krívate, následky teda pretrvávajú?

Následky budú samozrejme, tam je tá doba minimálne rok, ale s tým, že ja som chodila aj cvičiť. Naozaj som veľa energie a času venovala tomu, aby som to vedela všetko rozchodiť. Je to už lepšie, ale každý jeden pohyb stále bolí. Mám tam titánovú tyč, ktorú tam mám už navždy, keďže to zranenie bolo také, že zasiahlo celú kosť a tým pádom tam nemá čo držať.

Titan je pomerne pevný, budete pevná aj vy, alebo tento Pride?

Tento rok máme heslo „tvrdí a nezničiteľní“ a je to úprimne veľmi výstižné aj v rámci mňa, keď som sa nad tým zamyslela. Po tom celom sme to nevzdali a postavili sme sa sem hrdo a aj napriek tomu, čo nám spravili, my budeme bojovať za svoje práva.

Po tom útoku cítite v spoločnosti zmenu k lepšiemu?

Úprimne, k horšiemu. Tie začiatky boli také, že to vyzeralo, že bude konečne lepšie, ale nakoniec sme sa dopracovali k tomu, že sa všetci cítia z toho celého horšie. Všetci niečo sľubovali, aj politici, aj vláda, ktorá bola predtým, nedostali sme sa vlastne nikde. Naspäť o pár rokov.

Ak sa po nasledujúcich voľbách zmení politická garnitúra, čo to pre vás bude znamenať?

Keby sa to zmení a chcú s nami komunikovať a hľadať spoločné cesty, tak to pre nás znamená to, že konečne budeme môcť žiť tak, ako by sme chceli. Tak, ako ostatní občania tejto republiky. Úspechom by boli aspoň registrované partnerstvá. Je to celé postavené na  tom, že aspoň nejaké práva nech majú ľudia, ktorí chcú žiť s niekým, koho ľúbia.

Postrelená Radka, ktorá prežila besnenie v Teplárni: Stále ma bolí každý pohyb