Redakcia Nový Čas

Prvý kulinársky počin

Prvé väčšie varenie som spravila ako trinásťročná, ak nepočítam také malé drobnosti pre môjho otca. Vždy ich zjedol a tváril sa, že mu to chutilo. Spomínam si, že som varila pre môjho deduška podľa receptu, ktorý som odpozorovala od susedy. Zapamätala som si, čo tam ide a povedala som si, že mu spravím bezmäsitú fašírku. Viem, že tam išli ovsené vločky, ktoré som predtým nenechala napučať. Urobila som teda fašírku s prílohou a, samozrejme, aj polievku. Deduško to celé zjedol, a tak som sa naňho pozerala s vypúlenými očami a spýtala som sa ho, či mu chutilo. Odpovedal mi: „Lenka, bolo to dobré, ale viac mi to už nedávaj.“ (smiech) Deduško teda išiel v šľapajach môjho otca. Napriek tomu ma to neodradilo. Vymýšľam si všelijaké jedlá a nepoužívam recepty, len sa inšpirujem obrázkami. Musím povedať, že mojim chlapcom doma to chutí. Šéfkuchár zo mňa asi nebude, ale rada varím zdravé jedlá.

Bol to podcast, ktorý som nepočúvala, ale nahrávala. Udialo sa to minulú jeseň, keď som bola oslovená na moderovanie siedmich podcastov so siedmimi znásilnenými ženami. Som veľmi citlivý človek a sama nerozumiem, prečo som túto ponuku zobrala, ale asi som to mala urobiť. Bolo to pre mňa niečo veľmi silné aj napriek tej neuveriteľne silnej bolesti, ktorú som počúvala. Vždy, keď si na to spomeniem, cítim, aké silné emócie tieto príbehy žien vo mne zanechali. Veľa vecí to vo mne zmenilo a som za to veľmi vďačná. Keď som bola na začiatku oslovená, ľahkovážne som povedala jasné, no keď mal prísť deň D, uvedomila som si, do čoho som vlastne išla. Podcasty sa volajú Medúza a sú o ženách, ktoré túto hrôzu prežili.

Prvé vysielanie Telerána

Vždy som chcela pracovať v Teleráne za kamerou, keďže som umelecká maskérka. Keď ho Markíza začala vysielať, veľmi sa mi páčilo a predstavovala som si, ako to je asi v zákulisí, kto všetko na tom participuje a ako vzniká tento úžasný program. Moje prvé vysielanie bolo 12. januára 2005. Tento dátum mám veľmi rada, pretože v ten deň, samozrejme, v inom roku, sa narodila moja mama a dvanástka je aj moje šťastné číslo. Dodnes si na to veľmi dobre pamätám, pretože som mala obrovský stres, a tak veľmi som sa bála, ale zároveň som sa nesmierne tešila. Musím povedať, že už vtedy mi bol veľkou oporou môj kolega Roman Juraško, ktorý už tri mesiace predo mnou moderoval. Keď sa to celé skončilo, mala som pocit, akoby mi padol obrovský kameň zo srdca. Ešte tak tri nasledujúce Telerána boli pre mňa ťažké, ale potom som si začala túto úžasnú reláciu užívať. Vždy, keď s Romanom oslavujeme výročie začiatku nášho moderovania, spomeniem si na tento moment. Dodnes vnímam Teleráno ako skvelú reláciu, ale zároveň najťažšiu. Mnohí si možno neuvedomujú, čo všetko za tým je. Je to masa ľudí, ktorí sa snažia našich divákov pripraviť do jedného krásneho dňa.

Prvé ozajstné želanie

Ak nerátam list Ježiškovi, tak toto bolo moje prvé ozajstné želanie. S kamarátkami sme mali asi 12 rokov a sedeli sme v škole na lavici. Hovorili sme si, čo by sme asi chceli do budúcna. Povedala som, že by som si priala mať troch synov a aby sa jeden z nich volal Riško, lebo sa mi veľmi páčilo meno Richard. Hovorila som im, že sa stanem mamou v roku 2000 ako 24-ročná. To sa mi síce nesplnilo, ale doma mám troch chlapov, keď rátam aj môjho muža. Volá sa Richard a jeden zo synov tiež. Toto moje prvé ozajstné želanie sa mi teda splnilo.

Lenka Šóošová zaspomínala na svoje začiatky v Teleráne: Nechcela byť pred kamerou?!

Autor: Karin Kollárová, Nový Čas Víkend

Lenka Šóošová zaspomínala na začiatky v Teleráne: Nechcela byť pred kamerou?! Vždy som chcela pracovať...