Redakcia Nový Čas

Asi nikoho neprekvapí, keď poviem, že leto je u mňa vždy v znamení hudby, ale rovnako je to aj celý rok a celý život. Mení sa len to, že čoraz častejšie chodíme do Čiech, kilometre pribúdajú a toho času doma ubúda. Trošku sa to týmto komplikuje. Na jednej strane som veľmi rád, že ma milujú Slováci a už aj Česi a veľmi sa z toho teším. Niekedy sa však stane to, že ideme z východného Slovenska až do západných Čiech, a to už nie je úplná zábava. Leto bolo úžasné, plné kilometrov, ale sme spokojní a šťastní.

Stihli ste si aj oddýchnuť?

Už niekoľko rokov po sebe letnú dovolenku kvôli koncertným aktivitám neviem zvládnuť, ale snažím sa to rodine vynahrádzať nejakými krátkymi výletmi. Tentokrát to bolo v znamení leta u babky. Starí rodičia si teda užili vnúčatá a deti zase taký pravý dedinský život. Stihli sme na konci leta aj jednu krátku otočku do Chorvátska. Také bolo naše leto.

Ukazujete deťom u svojich rodičov to, čo ste robievali vy, keď ste boli malý chlapec?

Presne tak. Išlo mi o to, aby hocičo z toho, čo som zažil, zažili aj ony, lebo mám pocit, že to bolo najlepšie a správne. Máme asi tendenciu porovnávať to naše detstvo s tým ich. Tým, že sme sa odsťahovali do mesta, kde sme si založili rodinu, tak mi tá dedina trošku chýba. Chcel som im poukazovať moje miesta, kde som chodil ako chlapec, kde som sa bicykloval, kúpal, hral... Toto všetko sme si spolu tento rok prešli. Možno to pre deti ešte nie je dôležité, ale pre mňa áno. Potom sa ma už pýtali, či som to a to naozaj na tých miestach robil. Dali sme si spolu mirabelky a moruše rovno zo stromov. Aspoň trošku ochutnali z toho môjho detstva a myslím si, že sa im to celkom páčilo.

Máte tri deti, čo je na dnešnú dobu veľká rodina. Vždy ste chceli mať viac detí?

Na dnešné pomery je to možno o jedno dieťa väčšia rodina, než je štandard. Niekedy bolo aj 11 detí, takže ťažko povedať. My sme našli kompromis medzi rodinou, z ktorej pochádzam ja a manželka. Mám jedného brata, ale ona má 5 súrodencov, takže sme skončili niekde na polceste pri troch deťoch. Nechávali sme tomu úplne voľný priebeh a mám pocit, že takto to chcel osud a sme veľmi spokojní a šťastní.

Máte dvoch chlapcov a jednu malú princeznú. Sú to takí ochranárski bratia?

Sú, ale niekedy až tak prejavujú svoje city k nej, že to býva až nebezpečné. Neuvedomujú si jej krehkosť, takže sa im snažím vysvetliť, že ani s nimi nikto nerobil žiadne prudké pohyby, keď boli malí. Nevedia trošku odhadnúť svoju silu, ale teším sa, že ju nezobrali ako svoju konkurenciu, ale úplne ju milujú. Je to teraz taká ich hračka. (smiech)

Vraj je dievčatko úplne iné...

Áno, hovorí sa, že dievčatká sú také otcovské lásky a že to je úplne iný vzťah. Musím potvrdiť, že to tak naozaj je, lebo odkedy prišla Adelka do našej rodiny, je to také iné. Milujú ma všetky deti, to je jasné, ale keď prídem domov a počuje môj hlas, tak sa na mňa úplne zameria a nespúšťa zo mňa oči. Veľmi si to užívam, je to také slniečko, ktoré sa celý deň usmieva a rozdáva nám všetkým dobrú energiu.

Kto z chlapcov sa potatil?

To ešte neviem. Starší syn sa narodil presne v ten istý deň ako ja, tak to máme u nás taký magický dátum. Asi sa na mňa aj viac podobá, ale ešte nejako nevnímam, kto by bol k hudbe bližšie. Mladší syn rád porušuje hranice, starší má zas rád pravidlá, a to je zaujímavé. Možnože nakoniec ten mladší môže byť výraznejší umelec, keďže chce ísť proti prúdu. (smiech) Nechávame tomu voľný priebeh a keď zistím, že sa tomu chcú naozaj venovať, tak ich podporím. Máme doma klavír, búchajú po ňom a púšťajú si z neho rôzne znelky... Snažil som sa ich niečo naučiť, ale zatiaľ je to pre nich len hračka, ten vzťah s hudbou nie je ešte seriózny.

Ak chcete byť so ženou sami, ako to riešite?

To sa nedá. Keď máte tri deti, ktoré majú 5 a 4 roky a 8 mesiacov, tak už nikdy nebudete sami. (smiech) Trošku sa to upokojí vtedy, keď sú chlapci v škôlke a Adelka spí, no tých momentov je strašne málo. Sme s tým však úplne v poriadku, lebo sme sa naladili na rodinu tak, že ak ich chvíľku nemáme na dosah, sme nesvoji, pretože sme sa na nich úplne naviazali. Keď sa ma chlapci prvýkrát opýtali, či môžu spať u babky a ja môžem ísť domov, tak som bol z toho jemne smutný a nevedel som, čo mám čakať. Ráno som sa zobudil a rýchlo som išiel volať, čo robili. Proste sme v „moode“ rodina a užívame si to.

V SuperStar ste súťažili v roku 2004. Ako na to spomínate?

Mal som 16 rokov a bolo to pre mňa veľmi silné obdobie v rámci hudby, lebo som mal už dva roky kapelu a chcel som o hudbe vedieť všetko. Vyhľadával som príležitosti, koncerty a všetkých som burcoval, že musíme hrať. Práve vtedy prebiehalo Česko hľadá SuperStar a pozerali sme na to ako na zázrak. V kapele som vyhlásil, že ak sa to bude konať aj na Slovensku, musíme sa tam všetci prihlásiť, lebo to je vážna vec. Pamätám si, ako som išiel s kartičkou na poštu, čo bola vlastne prihláška. Myslel som si však, že ma nevyberú, lebo som hral na base a spieval som iba vokály. Zrazu som sa ocitol v STV spolu so stovkami ľudí na kastingu. Prešiel som prvým kolom a pamätám si, že som spieval skladbu Divoký dážď od kapely Gladiator. Postupne ma posúvali do ďalších kôl a skončilo sa to pri klavíri s Richardom Rikkonom, ale vtedy ma už poznalo celé Slovensko. Na základe toho som dostal serióznu nahrávaciu zmluvu, čo bolo skvelé.

Veľký úspech však dlho neprichádzal. Nemali ste chuť to zabaliť?

Človek, samozrejme, vždy hľadá cestu, ako byť úspešný a preraziť. Ja som miloval to samotné hranie, byť na pódiu a spievať pre ľudí. Obdivoval som všetkých, ktorí to dokážu a vyhľadával som každú jednu príležitosť, kde by som to mohol robiť. Povedal som si, že nemám turné, to je to, prečo sa mi nedarí preraziť. (smiech) Zdvihol som telefón a obtelefonoval som všetky kluby, ktoré som našiel na internete. Kto povedal áno a bol ochotný nám dať čo i len tisíc korún na benzín, tak tam sme išli hrať. Nabláznil som kamarátov muzikantov, nech tam idú so mnou. Chodilo sa na nás pozrieť 15 ľudí a ak ich prišlo 100, mal som pocit, že som vo Wembley, bolo to úžasné. (smiech) Ľudia síce vedeli, kto som, že možno hrám, ale nemal som žiadny megahit. To prišlo až so skladbou Neľutujem.

A tá vás vystrelila na úplný vrchol. Čakali ste takýto úspech?

To sa ani čakať nedá. Skladal som pesničky, bavilo ma to a keď sa na to pozriem spätne, nenachádzam na tom žiadnu chybu a nič som nerobil vyslovene zle. Niekedy to je o tom, že v správny čas prídete so správnou pesničkou, ktorá celej spoločnosti pohladí dušu. To sa stalo až pri skladbe Neľutujem, ale nebolo to také jednoduché. Priniesol som ju do vydavateľstva ako jednu z mnohých a vlastne znela trochu inak, ako ju poznáme dnes. Tu by som rád spomenul Ďuďa z Hexu, ktorý ju dosť výrazne sprodukoval, nikdy potom som taký výrazný zásah do skladby od nikoho nezažil. Naozaj prekopal veľa vecí, čo sa mi prvotne aj ťažko prijímalo, lebo som bol zvyknutý na svoju verziu, ktorú všetci z môjho okolia chválili. Stali sa tam ešte také iné magické veci... Keď už bola pesnička celá hotová, pozvala ma Zuzana Smatanová ešte ako neznámeho speváka, aby som s ňou naspieval dueto Miesta. Obe skladby mali mať premiéru v rovnakom rádiu. Ale dvakrát Ďurica, ktorý tu doteraz nebol? Museli sme sa dohodnúť, ktorú z nich dáme prvú. Zuzka mi umožnila, napriek tomu, že mala prichystané dueto, že s ním počká a príde až po mojej piesni. No a to bolo podľa mňa zásadné.

Aký to bol pocit počuť svoju pieseň z každého rádia?

Najprv úplne neuveriteľný, pretože predtým sa mi to nikdy nestalo, až som tomu nemohol uveriť. Sadol som si do auta, naštartoval som a zrazu hrali moju pesničku. Boli situácie, keď som preladil stanicu, a hrali ju aj tam. Bolo to určite veľmi intenzívne obdobie. Myslím si, že keby to nebolo také intenzívne, moja kariéra sa už nerozbehne. Potom som prišiel so skladbou Mandolína a šéf môjho vydavateľstva Peter Riava mi povedal, že s ňou musíme ísť hneď do rádia. Neľutujem bola v éteri len tri mesiace. Vtedy bolo obdobie, keď sa pieseň hrala rok a až potom prichádzal do úvahy ďalší singel. Myslel som, že ju nikto nezoberie, ale zobrali ju všetci, tak sa im páčila a chytila sa všade. Tam to bolo spečatené a prvý krok do šoubiznisu bol taký rázny, že už bolo jasné, že treba so mnou rátať.

Na koncerty teda začali ľudia chodiť len kvôli vám...

To bolo úžasné. Pamätám si, keď sme hrali Mandolína turné a prichádzali prvé objednávky, že nás chcú počuť. Bolo to pre mňa neskutočné, nebol som na to vôbec pripravený. Viem, že keď sme prvýkrát hrali pesničku Neľutujem na menšej záhradnej párty, ľudia vlastne poznali iba tú. Hodinu som hral môj starý repertoár a dal som ju ako poslednú na záver. Len čo som ju zaspieval, ľudia totálne vybuchli a musel som ju zahrať päťkrát po sebe! Vtedy som pochopil, že sa niečo deje. Všetkým nám docvaklo, že to je veľké a tvorivý tím okolo mňa, Petra Riavu, Ďuďa a textára Vlada Krausza vytvoril celý album Mandolína a Spolu. Vtedy bolo jasné, že vzniklo niečo výnimočné. Odvtedy hráme nonstop a kalendáre máme plné.

Pomysleli by ste si, keď ste ako 16-ročný stáli na pódiu v SuperStar, že vaša kariéra bude trvať 20 a viac rokov?

To je dobrá otázka. Už niekoľkokrát som povedal, že som vždy sníval, že budem robiť hudbu, ale to, čo som dosiahol, je už ďalej než moje sny. Tie sny chalana z Horných Zeleníc, ktorý chcel robiť hudbu, a možnosti boli v princípe nulové. Postupne som však využíval všetky príležitosti - SuperStar, hosťovanie na koncertoch, robil som predkapelu... Dostalo sa to ďalej, než som si vysníval. Hral som vlastný koncert v pražskej Lucerne a to by mi naozaj ani vo sne nenapadlo, spievať tam, kde Karel Gott... Je to pre mňa neuveriteľný príbeh, ktorý chcem žiť ďalej.

Čo by ste povedali svojmu mladšiemu ja na začiatku kariéry s tými skúsenosťami, ktoré teraz máte?

Vydrž a ver si. Buď viac sebavedomý, samozrejme, zdravo. Bol som skromný, utiahnutý a nikdy som sa neodvážil prísť niekam suverénne. Nevedel som sám za seba zabojovať a učím sa to aj dnes. Hovorí sa mi to inak, keď už mám za sebou výsledky a viem povedať, kto som.

Kde beriete inšpiráciu?

Sú to vzácne momenty, keď som sám so sebou, aj keď je ich stále menej a menej. Skladanie a tvorivá činnosť je niečo ako meditácia. Človek musí byť naozaj veľmi sústredený a byť so svojimi myšlienkami sám, aby ich vedel zachytiť a stiahol ich z neba na papier. Žijeme takú rýchlu dobu, keď máme milión vnemov za deň, ktoré nám stále zamestnávajú hlavu a vytláčajú kreatívne myšlienky. Snažím sa vychutnať chvíľku, keď ju mám pre seba a vtedy inšpirácia príde sama.

Ako oslávite 20 rokov na scéne?

Uvedomili sme si, že to ubehlo ako voda a je to už 10 rokov od skladby Neľutujem, ktorá bola pre mňa prelomová a magická. Nečakal som od nej nič, len to, že urobím peknú pieseň pre moju priateľku, dnes už manželku. Chcel som, aby bola úprimná, ale nakoniec zmenila celý môj život, aj mojej rodine a manželke. A viem, že nielen nám, ale aj mnohým iným sa s ňou spájajú pekné chvíle a silné momenty. Keďže je to už 20 rokov, odkedy som zaspieval v SuperStar, chcel by som to osláviť najlepšie so svojimi fanúšikmi. Celé tie roky chodím za nimi, do tých dediniek, mestečiek a veľkých miest a teraz by bolo úžasné, keby sme sa všetci stretli na mojich koncertoch a spoločne to oslávili. Veľmi by som si to želal. Koncerty budú v januári v Košiciach a v Bratislave a volajú sa 10/20. Desať rokov neľutujem, že som 20 rokov na scéne. (smiech) Budú to veľkolepé oslavy, emócie, tanec, radosť, farby, hostia - bude to zaujímavé. Chystám aj česko-slovenský album, na ktorom budú ľudia, s ktorými rád robím. Je už na spadnutie a verím, že to stihnem aj tento rok.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?

Ťažko povedať, lebo sa mi splnilo viac, než som si vysníval. Mám však želanie, aby to, ako to krásne ide u mňa s hudbou, neprestávalo a bolo veľa ľudí, ktorých viem potešiť koncertom, pesničkou... A aby ich bolo čoraz viac. Chcem, aby im moja hudba robila radosť a nech to trvá, trvá a trvá.

Spevák oslavuje 20 rokov na hudobnej scéne: Adam Ďurica - Treba so mnou rátať

Autor: Karin Kollárová, Nový Čas Víkend

Adam Ďurica si po SuperStar musel na úspech počkať: V štúdiu sa stali magické veci...

Vyberáme pre Vás niečo viac

Zabudnuté koncepty | Chrysler Chronos: Podivný sedan s V10

Dominika Stará varí s láskou: Bezlepková bublanina nechutila iba detičkám, ale všetkým!

Modrá skalica do bazéna? Jej použitie si dobre rozmyslite, za tie riziká to nestojí

Tzatziki ako z gréckej taverny: Pripravte si obľúbenú letnú pochúťku!

Záhrada DAVIDA BECKHAMA vám vyrazí dych: Puknete od SMIECHU, čo sa mu podarilo vypestovať! FOTO

Máte radi cestoviny carbonara? Skúste ich pripraviť takto!

10 trikov, ako zariadiť štýlovú obývačku ako z Instagramu

Mestská džungľa: Ako si vytvoriť zelený interiér aj bez balkóna