Redakcia Nový Čas

Je potrebný súhlas rodiny? Ako rýchlo sa orgány musia dať prijímateľovi? Vysvetľuje riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie Daniel Kuba.

<div id='videoad-1'> </div>Odbor transplantácie pred pár rokmi spustil kampaň Sedem životov. Je potrebné robiť v tejto oblasti osvetu?

Určite. Cieľom kampane Sedem životov je informovať verejnosť o darovaní orgánov, pretože sa stále stretávame s tým, že ľudia o tom vedia veľmi málo. Na našej stránke pravidelne zverejňujeme presné čísla a štatistiky, koľko orgánov sme odobrali, koľko transplantovali a podobne. So šírením osvety o dôležitosti darovania orgánov nám pomáhajú aj viaceré pacientske organizácie, ako je Dar života, ktorá združuje pacientov s transplantovaným srdcom.

Na svete existujú dva prístupy k darovaniu orgánov - predpokladaný a informovaný súhlas. Čo to znamená?

V stredoeurópskom priestore, teda aj u nás, platí predpokladaný súhlas. V preklade to znamená, že každý, kto zomrie, je potenciálnym darcom orgánov. Má to historické pozadie, pretože už počas vlády Márie Terézie vyšiel zákon, že sa telo po smrti stávalo majetkom štátu. To sa potom prenášalo do legislatívy veľmi dlho. Ak po smrti nechcete byť darcom orgánov, musíte sa prihlásiť do registra osôb, ktoré po smrti odmietli darovať orgány, tkanivá a bunky, hovorí sa mu aj register nedarcov. Naopak, informovaný súhlas, ktorý využívajú najmä anglosaské krajiny, znamená, že ešte počas života musíte vyjadriť súhlas s darovaním.

Čiže u nás je každý potenciálne darcom orgánov. Nebolo by správnejšie, keby sa viedol pozitívny register darcov, teda že by ľudia museli vyjadriť súhlas s darovaním svojich orgánov?

Je to otázka na zložitú diskusiu. Zoberme si napríklad Veľkú Britániu, kde platí informovaný súhlas. V krajine žije približne 60 miliónov ľudí a súhlas s darovaním orgánov podpísalo 10 %, čo je šesť miliónov. U zvyšných zomrelých si lekári musia tak či tak pýtať súhlas rodiny. Pri takomto systéme musíme neustále nachádzať cesty, vymýšľať kampane, ako ľudí motivovať, aby podpísali súhlas. Takýto systém je organizačne zložitejší a nákladnejší ako ten, ktorý máme my. Ďalšia vec je aj psychologický aspekt. Predstavte si, že 18-ročného mladého človeka lekár osloví, či chce, ak zomrie, byť darcom orgánov. Je to odstrašujúca otázka, pretože človek v osemnástke myslí na všetko iné, ale na smrť určite nie. Niektoré krajiny preto rozmýšľajú o zavedení predpokladaného súhlasu.

Kto sa môže po smrti stať darcom orgánov?

Mŕtvi darcovia sú pacienti s bijúcim srdcom, u ktorých je klinicky diagnostikovaná mozgová smrť. To znamená, že mozog je následkom nedostatku kyslíka trvalo a so životom nezlučiteľne poškodený. Takáto smrť nastáva v dôsledku rôznych príčin, napríklad traumatických poranení mozgu či náhlych cievnych mozgových príhod s rozsiahlym krvácaním do mozgu, ktoré sa nedajú operovať.

Predstavme si teda, že pacient zomrie, a nie je v registri nedarcov. Čo sa deje potom?

V každej nemocnici, ktorá má jednotku intenzívnej starostlivosti, sa nachádza tzv. nemocničný koordinátor. Ak je u pacienta lekárskym konzíliom potvrdená mozgová smrť, lekár informuje rodinu o možnosti darovania orgánov. Ak odmietne, vec je uzavretá. Podľa zákona by sme teoreticky mohli odobrať orgán, aj keď rodina nesúhlasí, ale z hľadiska etiky to, samozrejme, nerobíme. Ak rodina, naopak, súhlasí, nemocničný koordinátor zavolá regionálnemu koordinátorovi pri transplantačnom centre, s ktorým prekonzultujú potenciálneho darcu. Potom sa informuje NTO, ktorá vykonáva úlohy národného koordinátora. Ak sa všetko potvrdí, darca sa preváža do transplantačného centra, kde sa odoberie orgán a v tom istom čase sa hľadá vhodný príjemca. Keď sa orgán vyberie, prepláchne sa špeciálnym roztokom, dá sa do ľadu a záleží na druhu orgánu, akú dobu môže trvať studená ischémia, to je čas, dokedy musí byť transplantovaný. Po tejto dobe sa už nedá použiť. Oblička napríklad 48 hodín, srdce 4 hodiny a pečeň približne 6 hodín.

Čiže ak je srdce v Košiciach a pacient v Bratislave, je to asi doslova boj s časom, však?

Záleží na situácii. Najhoršie je, keď nie je dobré počasie a vrtuľník nemôže štartovať. Komerčné letecké linky sa nedajú prispôsobiť času odberu orgánov, čiže vtedy srdce vezie Rýchla zdravotnícka pomoc s majákmi po diaľnici. Transplantační koordinátori sú schopní urobiť zázraky, napríklad zastavia premávku pod Strečnom, aby srdce mohlo v poriadku prejsť.

Ako sa na čakacej listine určuje, kto dostane orgán ako prvý?

Systém na čakacích listinách je skórovací, okrem zhodnej krvnej skupiny hľadíme aj na ďalšie faktory, napríklad ako dlho čaká, či je pripravený na okamžitú operáciu a podobne. Po zadaní všetkých údajov do počítačového systému prebehne automatický výber, ktorý určí poradie príjemcov. Osloví sa prvý, no ak má napríklad chrípku a nemôže podstúpiť operáciu, oslovuje sa ďalší v poradí.

Máte problém presvedčiť rodiny o darovaní orgánov zosnulých príbuzných?

Viete, odber orgánov sa uskutočňuje v prípadoch náhleho úmrtia, nie je to nejaké očakávané úmrtie. Viete si asi predstaviť tú psychicky náročnú situáciu v rodine. Máme rodiny, ktoré súhlasia, ako aj také, ktoré odmietnu. Odmietnutia kolíšu od 10 do 40 %, čo je obrovské číslo, keď si zoberieme, že za rok 2016 sme mali 67 darcov.

Po prevalení kauzy s vývozom tkanív Slovákov súkromnou spoločnosťou do Nemecka sa veľa ľudí bojí, aby sa ich orgány či tkanivá nestali iba biznisom…

V tejto kauze išlo o kosti a šľachy. Keďže na Slovensku sme nemali toľko príjemcov tkanív, koľko sa odobralo, a v tkanivových bankách bol dostatok tkanív, niektoré sa vyvážali von. Prípad sa vyšetroval a nakoniec sa zistilo, že všetko bolo v rámci zákona. Toto však nijako nesúvisí s orgánovými transplantáciami.

Transplantácie orgánov, ktoré môžu niekomu zachrániť život, sú jedna vec, ale „rozoberanie človeka na jednotlivé súčiastky“ ľudia vnímajú možno ešte citlivejšie…

Treba sa na to pozerať z pohľadu príjemcu. Keď má niekto ťažký poúrazový stav, má nohu o 10 cm kratšiu a neviete to riešiť inak ako kostným štepom, kde ho máte zobrať? Alebo ťažké popáleniny... Buď je kožný štep v tkanivovej banke pripravený pre pacienta, alebo zomrie. Buď mu transplantujete očnú rohovku, alebo bude slepý...

Pocítili aj ostatní, ktorí majú na starosti transplantácie orgánov, dôsledky tejto kauzy?

Samozrejme. V médiách sa použili výrazy ako vykostenie a podobne, nebolo to ľahké. Zrazu sme mali 100-percentný nárast osôb v registri nedarcov a zreteľne narástol aj počet rodín, ktoré odmietli darovanie orgánov rodinných príslušníkov. Čísla nedarcov sa našťastie ustálili, momentálne je tam asi 1 200 ľudí. Z hľadiska populácie na Slovensku je to mizivá časť, ale keď sa pozrieme na čísla, koľko je v skutočnosti možných darcov, je to dosť.

Vo svete sa však už viackrát odhalili prípady, keď si bohatí pacienti kúpili napríklad obličku od nejakého chudáka, ktorý potreboval peniaze. Ako je to s darovaním orgánov od živých darcov?

V krajinách, ako je napríklad India, môžete svoju obličku legálne predať. Vznikla tam akási orgánová turistika. U nás to, samozrejme, nie je možné, obchodovanie s orgánmi je trestný čin. Čo sa týka živých darcov, na Slovensku transplantujeme zatiaľ iba obličky. Väčšina z nich sú rodinní príslušníci, ale existuje tu aj možnosť altruistického darcu. Vtedy komisia posudzuje, či ide skutočne o altruizmus, aby za tým nebol finančný profit. Pre obchod s orgánmi by si na Slovensku žiaden lekár nezničil kariéru.

Keď sa od potenciálnych darcov odrátajú nevhodní darcovia, ľudia z registra nedarcov, odmietnutia rodinami, aké číslo je na konci?

Štatistické údaje hovoria, že z počtu zomrelých je 1 – 5 % potenciálnych darcov, a ak sa z tohto čísla podarí realizovať 60 – 70 % transplantácií, je to úžasné číslo. Vzhľadom na všetky obmedzenia sa na Slovensku stane darcami približne sto ľudí ročne. Medzi pacientmi na čakacích listinách a darcami je veľký nepomer. Napríklad ročne našijeme okolo 20, najviac 27 sŕdc a potrebovali by sme asi 40.

Stalo sa už, že nejaký človek z listiny nedarcov potreboval sám transplantáciu orgánu?

Zatiaľ nie. Pri jednom prieskume sa dávali ľuďom na Slovensku dve otázky. Prvá znela, či by darovali orgány, a druhá, či by prijali orgány. Výsledky boli úplne rozdielne, pretože záležalo na tom, v akom poradí boli tieto dve otázky položené. Väčšina ľudí by prijala, ale nedarovala.

Existuje nejaké vekové obmedzenie darcov?

Iba na srdce, na ktoré potrebujeme najkvalitnejších darcov do 53 rokov. Pri iných orgánoch posudzujeme skôr biologický vek ako kalendárny. Mali sme napríklad aj pečeň od 70-ročného darcu. Ďalej sa snažíme, aby sa orgány detí darovali deťom, pretože chceme, aby orgán fungoval čo najdlhšie.

Aké orgány dokážete transplantovať na Slovensku?

Na Slovensku sa transplantujú obličky, pečeň, srdce. Myslím si, že jedna z vecí, ktoré by sme tu mali pohnúť, je transplantácia pankreasu, pretože dnes už máme na čakacej listine na obličky viac ako 40 % ľudí, ktorým tento orgán zlyhal pre cukrovku. Keď takémuto pacientovi sa transplantujú obličky a nekoriguje sa ťažký diabetes, tak je prognóza výdrže orgánu horšia, ako keby mu naraz transplantovali aj pankreas.

Môžu sa príjemcovia dozvedieť, kto bol darca?

U mŕtveho darcu nie, aj keď niektorí pacienti by to vedieť, samozrejme, chceli. Určuje to zákon. Je to z preventívnych dôvodov. Sú krajiny, kde sa to dá zistiť a príjemcovia orgánov potom ďakujú rodine zosnulého atď., ale nie je to ideálne. Myslím si, že je veľmi ťažko odhadnúť reakcie rodiny, ktorej mŕtvy príslušník daroval orgány.

Čo sa deje s orgánmi, ktoré si na Slovensku nenájdu vhodných príjemcov?

Orgány, pre ktoré nemáme príjemcu, sa vymieňajú medzi krajinami, prednostne s Českou republikou, s ktorou sme podpísali memorandum o spolupráci. Ak nie je príjemca ani v ČR, ponúka sa to do iných štátov. Rovnakým spôsobom získavame aj my orgány zo zahraničia. Pokiaľ však nemáme vlastný program na transplantácie nejakých orgánov, ťaháme v tomto smere za kratší koniec. Keď sme nemali program na transplantáciu pečení, tak sme ich desiatky vyviezli do zahraničia.

Riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie (NTO), ktorá vznikla v roku 2013. NTO pôsobí ako národný koordinátor, prísne dohliada na pohyb tkanív a orgánov, vedie čakacie listiny, evidenciu darcov, ako aj osôb, ktoré odmietli darovať orgány.

Z jedného ľudského tela je možno potenciálne zachrániť sedem životov vďaka srdcu, pľúcam, dvom obličkám, pečeni, pankreasu a tenkému črevu. Takých darcov, kde sa dá odobrať všetkých sedem orgánov, je veľmi málo.

Darovanie orgánov podporuje aj katolícka cirkev. Ján Pavol II. opakovane podporil myšlienku transplantácií orgánov ako spôsobu liečby a záchrany ľudského života. Vyjadril sa, že to je akt jedného z najvyšších milosrdenstiev.

Najkomplikovanejší orgán na transplantáciu je pečeň. Dá sa transplantovať celá, ale aj len jej časť. Pečeň má zároveň obrovskú regeneratívnu schopnosť. Je to jediný orgán v našom tele, ktorý dorastá.

Pri transplantácii orgánov je dôležitá aj ich veľkosť. Srdce z dvojmetrového chlapa sa nedá transplantovať 160-centimetrovému príjemcovi, pretože sa tam jednoducho nezmestí. Nejde to ani naopak. Srdce zo 160-centimetrového darcu neutiahne krvný obeh dvojmetrového muža.

V marci Slovensko oslávi 20 rokov od prvej úspešnej transplantácie srdca.

Najčastejšie transplantovaným orgánom u nás sú obličky, potom srdce a pečeň.

Šéf Národnej transplantačnej organizácie: Ako sa človek môže stať darcom orgánov