Redakcia Nový Čas

Ako je na tom dnes? Ako vníma manželstvo po roku a prečo má pocit, že Adelu musí ochraňovať?

Viktor a Adela Vinczeovci boj o bábätko nevzdávajú: Dobré správy od lekárov

S Adelou ste sa dali na herectvo, hráte v divadelnej hre Odchody vlakov. Aké sú reakcie publika, keď vás vidia spolu na javisku?

Pozitívne a v niektorých momentoch boli dokonca lepšie ako pri premiére, ktorá bola určená len rodine a známym.

S hraním už nejaké skúsenosti mám, ale Adel na skúškach tvrdila, že pokiaľ tam nie sú diváci, tak nevie ísť naplno, nevie dávať zo seba maximum. Nakoniec si zvykla.

Kam ide vstupné z predstavení?

Zatiaľ bolo len jedno predstavenie, kde si ľudia kupovali lístky. Nie je to biznis. Treba platiť sálu, ľudí, ktorí zabezpečujú predstavenie z technickej stránky, a aj príprava si vyžadovala isté náklady... Robíme to preto, že nás to baví, a k debate o peniazoch ani nedošlo.

Rozbehli ste s Adelou nejaký iný biznis, ktorý by vynášal?

Nie, zatiaľ si slušne zarobíme v tom, čo robíme. A naším hlavným spoločným projektom je manželstvo.

Hru režíruje váš otec, teda má skúsenosti s verejným vystupovaním. Prečo sa potom odmietal vyjadriť pre médiá pred vašou svadbou?

Keďže som mediálnou tvárou, tak sa cezo mňa dostávajú o rodičoch na verejnosť aj nejaké informácie o ich súkromí. A myslím si, že to vyhodnocujú tak, že to stačí.

Ako sú spokojní s nevestou?

Boli spokojní už predtým, než sme sa zasnúbili. Mám pocit, že obe rodiny majú identické krvné skupiny. Nie sú medzi nimi žiadne trecie plochy, podobne ako v našom manželstve, lebo zatiaľ sme nemali medzi sebou ani jediný konflikt.

Keď sa dozvedel váš brat Tomáš, že chodíte s Adelou, spýtal sa vás, či ste sa zbláznili. Zmenil už názor?

Keď som mu napísal, do koho som sa zahľadel, bola to jeho prvotná reakcia. Chápal to tak, že keď ide o Adelu, tak to azda ani nie je možné. Aj rodičia boli najskôr prekvapení, ale v momente, ako ju spoznali, zistili, že nie je dôvod na žiadny predsudok, dokonca ani vekový. Je to úžasná žena a oni to pochopili rovnako rýchlo ako ja.

Keď sme pri vekovom rozdiele, necítili ste sa pri Adele zo začiatku ako chlapča vedľa zrelej ženy?

Aktivoval sa mi v hlave známy spoločenský vzorec - je staršia, kašli na to, zíď z kratšej cesty skôr, než sa niečo začne, a myslím si, že sa aktivoval aj v Adele. Ale tak, ako to rýchlo prišlo, tak rýchlo to aj odišlo. Skončiť niečo len preto, že by to v budúcnosti nemuselo fungovať, sa mi zdalo nezmyselné. Nemal som pri nej pocit, že je o desať rokov staršia, a nedávala mi to ani pocítiť.

Niektorí si myslia, že ste si Adelu vzali len z vypočítavosti. Ako to je?

Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, aký som, a my zase s Adel vieme, ako to skutočne medzi nami je. Na takéto ohováračky neplytvám energiou, pretože s tým nedokážem nič urobiť. Netrápi ma, keby som mal s touto nálepkou žiť aj do konca života. Ja viem, prečo túto ženu milujem.

Mnohí tvrdia, že na spolužitie papier nepotrebujú. Vy ste ho potrebovali?

Ja som hrdý, že som sa oženil. Podľa mňa to dodáva zväzku iný rozmer. Už to nie je život vedľa seba, ale život spolu.

Je to väčšia zodpovednosť?

Myslím si, že je, pretože manželku potrebujem ochraňovať, starať sa o ňu a týka sa to aj iných vecí... Ale je to vzájomné.

Žartujete spolu na tému manžel, manželka?

Určite, ale to robia zo začiatku všetky páry a v tejto fáze manželstva je to veľmi vtipné. Ja napríklad Adel poviem: „Žena, načo som si ťa bral, keď...“ alebo ona mne: „Tak toto som si zobrala? To je strašné...“ A už sa na tom smejeme. Prináša to do vzťahu osvieženie.

Minulý rok ste otvorili tému o hrozbe mužskej neplodnosti. S akými reakciami ste sa stretli?

Absolútna väčšina reakcií bola pozitívna, ale potom prišlo aj zopár mužských reakcií, ktorým sa to zdalo veľa. Verejne sa hovorí o vaginálnej mykóze, o rakovine hrubého čreva, len spermie sú tabu, akoby bol mužský rozkrok nedotknuteľný. Je to zrejme tým, že mužské ego je u niektorých jedincov až príliš koncentrované v rozkroku a na akýkoľvek náznak slabosti reagujú dosť živočíšne. A to možno napriek tomu, že sa ich to vôbec netýka.

Pre koho z vás dvoch bolo zistenie, že počet vašich spermií hraničí s neplodnosťou, väčším sklamaním?

Určite pre mňa. Hovoril som si, že som pre Adel sklamaním, keďže jej nebudem môcť dať deti. Zasiahlo to aj moje ego, veď som mladý muž, cvičím a nepredpokladal by som, že niečo nie je v poriadku. Adel to brala oveľa racionálnejšie, múdrejšie... Lekcie, ktoré sme utŕžili obaja v živote, nás učia nelipnúť za každú cenu na dieťati. Nechcem byť otrokom toho, či budem, alebo nebudem mať dieťa. Nechcem sa preto trápiť. Možno sú tieto skúšky prípravou, ak by to náhodou nevyšlo, aby sme to obaja prežívali v pohode. Snažím sa žiť šťastný život, či to už bude s dieťaťom, alebo bez neho.

Na odporúčanie lekára ste zmenili životný štýl. Cvičíte, zmenili ste stravu, bielizeň, nepijete, nefajčíte. Beriete to ako obetu?

Nie. Aj keby táto zmena nesplnila svoj účel a znamenalo by to nulový posun, tak viem, že sa mi podarilo naštartovať organizmus na zdravší život. Nehovorím, že už nemám žiadnu neresť, ale kedysi boli na dennom poriadku.

Aké máte výsledky so spermiami dnes?

Jemne sa to zlepšilo, ale nebudem to bližšie konkretizovať. Životným štýlom sa počet spermií môže upraviť, ale aj nemusí. Dokonca mi dvaja páni písali, že sa im stav ešte zhoršil. Je to neprebádaná časť medicíny a aj lekári hovoria, že ide o lotériu. Ale podľa nich sa už začalo o tento problém zaujímať viac mužov. Aj niektorí moji kamaráti a kolegovia z okolia sa dali vyšetriť, aby predišli problémom skôr, ako si budú chcieť založiť rodinu.

Ste vyštudovaný doktor práv. Uspokojuje vás to, že vás každý druhý týždeň vidí celé Slovensko, ako čítate správy v televízii?

Každá práca má nejaký zmysel a ja tú svoju nevnímam len ako čítanie správ. Tým, že som dlho robil redaktora, tak ma šéfovia využívajú aj na iné veci. Zapájam sa do prípravy segmentov vo vysielaní, keď redaktori nestíhajú, píšem, strihám materiál, takže ja len nečítam správy. A čo sa týka práva, keď som ho začal študovať, predĺžila sa koncipientská prax na päť rokov a to je pre mňa nemožná voľba.

Viete si predstaviť, že by ste sa právu ešte niekedy venovali?

Viem, lebo právo ma baví, snažím sa byť akoby na tepe právnického dňa, lebo stále sledujem, čo sa tam deje. Čítam judikatúry, viem, ako súdy rozhodujú, zaujímam sa, čo je nové, baví ma študovať zmluvy. A Adel je rada, že sa tomu nemusí venovať ona, ale posunie to mne.

Ako sa pozeráte ako vyštudovaný právnik na to, kam sa Slovensko v súčasnosti dostalo?

Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo a že sa naša spoločnosť dostala do bodu, keď zavraždili novinára, a ktovie, či sa niekedy dozvieme, kto to urobil.

Po vražde Jána Kuciaka verejnosť dosť kritizovala Adelu za jej vyjadrenia i za to, že situáciu zľahčovala humorom tam, kde to nebolo vhodné... Ako ste to vnímali?

Nepamätám si, že by Adela niečo zľahčovala humorom. Veľmi jasne len povedala, že si nemáme dať zastrieť pohľad hnevom. Myslela to v dobrom, má rovnaký názor na situáciu na Slovensku ako ľudia na námestiach, len nechce, aby to bolo o hneve. V každom prípade je to jej názor a v mnohom s ňou súhlasím.

Mnohí tvrdia, že veci sa na ulici neriešia, čo bol aj Adelin postoj, ale v roku 1989 to pomohlo. Generácia vo vašom veku v uliciach bojovala za to, aby ste sa vy dnes mali lepšie. A pomohlo to, však?

Adela nenarážala na ulicu, ale skôr na jednotlivcov. Hnev myslela v zmysle, že keď chceme niečo zmeniť, tak nemajme krvavé oči...

...veď ich nikto nemal a protesty boli úplne pokojné.

Opäť nehovorím o davoch ľudí v uliciach. Zopár aktivistov však šírilo svoje požiadavky viac než racionálne, išlo to trošku do „hecovania“ masy. Je však úplne jasné, že to, čo sa stalo, je úplne neakceptovateľné a nemôžeme sa tváriť, že sa nič nestalo.