Redakcia Nový Čas

Do oslobodenej vlasti sa chcel vrátiť a zniesť sa z neba ako hrdina, jeho plány však zmarila letecká havária, pri ktorej zahynula celá posádka, vrátane Štefánika.

Pravdivý príbeh Milana Rastislava Štefánika: Od skromných začiatkov po trpký koniec

V predvojnovom Československu bol oslavovaný ako hrdina, za vlády komunistov ho na štyri desaťročia vymazali z učebníc dejepisu... Čo vieme o jednom z hlavných tvorcov spoločného štátu Čechov a Slovákov? Čo zostalo z jeho odkazu? Vyberte sa s nami po stopách generála Štefánika...

Svoju púť začíname priamo v jeho skromnom rodnom dome na myjavských kopaniciach, v obci Košariská. Jeho otec Pavol Štefánik sem aj s manželkou Albertínou prišiel ako evanjelický farár. Usadili sa na fare v tesnej blízkosti evanjelického kostola. Dnes sa v dome, kde sa Štefánik 21. júla 1880 narodil, nachádza múzeum.

Víta nás muzeológ a kustód Marián Imriška, ktorý, ustrojený v dobovom oblečení, sprevádza návštevníkov múzea Štefánikovým pestrým životom v prvej osobe. Jeho rozprávanie a fakt, že sa na generála Štefánika aj veľmi podobá, nás okamžite vtiahne do dôb minulých, keď sa pomaličky rodili plány na vyslobodenie slovenského národa z područia Habsburskej monarchie.

Prvá miestnosť je venovaná Štefánikovmu detstvu a mladosti. „Rodina Štefánikovcov bola vždy známa revolučným vlasteneckým myslením. Bolo to podmienené aj tým, že krstným otcom Milanovho otca Pavla nebol nikto iný ako národovec Jozef Miloslav Hurban. Ten sem spolu aj s inými národovcami chodieval veľmi často a pri ich rozhovoroch ako malý chlapec sedával aj Milan,“ vysvetľuje Imriška fakt, prečo bol Štefánik už odmalička oduševnený vlastenec.

Spolu s domácim vyučovaním a čítaním množstva kníh sa v mladom Milanovi, ktorý mal 11 súrodencov, formovala chuť vyslobodiť utláčaný národ Slovákov z Rakúsko-Uhorska. „Musel však ovládať aj úradný maďarský jazyk, ktorý sa učil v Šamoríne. Neskôr išli spolu s bratom Pavlom študovať na evanjelické lýceum do Bratislavy, vtedajšieho Prešporku.“ Z pomaďarčeného lýcea ho však aj s Pavlom vyhodili.

<div id="videoad-1"> </div>Oficiálne pre slabé študijné výsledky brata, no povráva sa, že maďarským profesorom nevoňali ich proslovanské názory. „Maturitu s vyznamenaním si v roku 1898 dokončil v Sarvaši a potom sa rozhodol nastúpiť na Karlovu univerzitu v Prahe a študovať stavebné inžinierstvo. Štefánika však technika ani trochu nebavila, oveľa viac chcel pozorovať hviezdy,“ prezrádza náš sprievodca.

Štefánik sa v Prahe pripojil k spolku Detvan, ktorý viedol Vavro Šrobár. U neho v Ružomberku našiel útočisko aj v čase, keď ho otec po roztržke počas prázdnin vyhodil z domu. „Po lete v Ružomberku sa vrátil nazad do Prahy, odišiel z techniky a nastúpil na odbor astronómia. Už v tom čase ho trápili problémy so žalúdočnými vredmi. Jeden semester študoval v Zürichu, kde získal dobré kontakty, a štúdium zakončil v Prahe touto dizertačnou prácou,“ ukazuje Imriška na originál Štefánikovej záverečnej práce Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea.

Cieľom čerstvého doktora filozofie sa stal vysnívaný Paríž. „Tam sa chcel zaradiť medzi popredné astronomické špičky, a to aj napriek tomu, že po príchode nevedel ani slovo po francúzsky. Jazyk sa doučil a onedlho navštívil popredného astrofyzika Jula Janssena. Ten mu zadal úlohu opraviť nefungujúce prístroje v jeho observatóriu v Meudone. Štefánik sa úlohy zhostil, čím si Janssena získal.“ Ako hosť v meudonskej hvezdárni podnikal našinec viaceré vedecké výpravy.

Napriek zlému zdravotnému stavu sa chorľavému mužovi, ktorý bol paradoxne v základnej škole oslobodený z telocviku, podarilo vystúpiť na Janssenovo observatórium na najvyššej európskej hore Mont Blanc (4 810 m) celkovo šesťkrát, čím vytvoril vtedajší rekord.

„Postupne začal uverejňovať zo svojich vedeckých expedícií uznávané práce. Neskôr sa dostal do Turkestanu a túto cestu využil na spoznávanie Ruska a Strednej Ázie. Zastavil sa aj v Jasnej Poľane, kde navštívil jedného z najväčších dobových mysliteľov Leva Nikolajeviča Tolstého.“

Štefánik vďaka úspešným vedeckým misiám získaval uznanie popredných vedcov. V roku 1910 bol vyslaný na Tahiti, aby tam pozoroval Halleyho kométu. Za pozorovanie zatmenia Slnka na ostrove Vava’u ho ocenila aj Francúzska akadémia. „Dostal sa až do Austrálie, Nového Zélandu, Číny, Japonska… Bol známy tým, že z každého pobytu si nosil domov plný kufor suvenírov,“ ukazuje nám náš sprievodca rôzne predmety v múzeu.

Vedec Štefánik si postupne získaval cenné známosti. V salóne Parížanky Claire Boas de Jouvenel sa počas 1. svetovej vojny stretol s mladou novinárkou, neskôr političkou Louise Weiss, na ktorú hlboko zapôsobil. „Rozprávania Milana Štefánika zapálili oheň v mojej duši. Bol to génius. Nepociťovala som k nemu fyzickú príťažlivosť, ale duchovne som mu patrila bez výhrady. Môže ma použiť pre svoju vec, ako sa mu zapáči...“ napísala o ňom v pamätiach.

„Aj vďaka jej článkom sa Parížania dozvedali o myšlienke vzájomného česko-slovenského bratstva a útlaku Slovákov v Rakúsko-Uhorsku,“ vysvetľuje Imriška a prezrádza, že novinárka dokonca požiadala Štefánika o ruku, on ju však odmietol.

V Paríži sa už ako pilot francúzskej armády stretol s Edvardom Benešom a začiatkom roka 1916 v Londýne aj s Tomášom Garrigueom Masarykom. Tí sa už dlhšie pokúšali presadiť u politikov v cudzine víziu spoločného štátu Čechov a Slovákov, nikto ich však nebral vážne. To sa zmenilo až vďaka Štefánikovi, ktorý im otvoril dvere k významným štátnikom.

Náš generál udržiaval styky so zahraničnými prominentmi, vojenskými veliteľmi, no čo je hlavné, najmä so štátnikmi. Vďaka Claire de Jouvenel sa poznal aj s najvyššími francúzskymi politikmi svojej doby, napríklad s premiérom Aristidom Briandom. Práve s ním dohodol Masarykovi stretnutie, aby spoločne presadili myšlienku nového štátu medzi politikmi.

Štefánik, Masaryk a Beneš založili vo februári 1916 Národnú radu českých a slovenských krajín. „Štefánik začal organizovať zahraničný odboj - Československé légie. Vojsko malo ku koncu 1. svetovej vojny vyše 100 000 mužov.“ Aj vďaka Štefánikovej diplomacii veľmoci Dohody uznali vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý mal vyrásť na troskách Rakúsko-Uhorska. Sen sa splnil 28. októbra 1918, keď bola oficiálne vyhlásená Československá republika.

„Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou. Mohol by som pokojne zomrieť,“ vyhlásil Štefánik, akoby niekde v hĺbke duše cítil, že sa jeho osud pomaličky napĺňa. V novom štáte sa mu ušiel napriek nesporným zásluhám iba post ministra vojny. Hoci republika už vznikla, on bol stále v zahraničí. Odišiel na Sibír, aby odtiaľ stiahol légie nazad do vlasti.

Medzičasom sa v Taliansku spoznal aj so svojou životnou láskou mladučkou barónkou Giulianou Benzoniovou, s ktorou sa aj zasnúbil a 8. júna 1919 plánovali svadbu. „Keď sa 4. mája 1919 chystal na vytúžený príchod z Talianska do vlasti, napísal Giuliane zamilovaný list, ktorý jej už nestihol doručiť... Dvojplošník Caproni s generálom a s tromi talianskymi letcami sa pri pristávacom manévri neďaleko Ivanky pri Dunaji zrútil. V troskách lietadla našla celá posádka okamžitú smrť. Štefánikov sen sa skončil náhle. Ešte ani nevyskúšal život v novej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil,“ uzatvára s pietnym tónom v hlase príbeh hrdinu Marián Imriška a sníma z hlavy klobúk. Na znak úcty, ktorú si Milan Rastislav Štefánik bezpochyby zaslúži.