Redakcia Nový Čas

Zhrozený zo zásahu policajných zložiek na študentov na Národní třídě v Prahe požiadal o azyl vo vtedajšom Západnom Nemecku. V pohnutých časoch sa stretával aj so spevákom Karlom Krylom, s ktorým situáciu v ich spoločnej vlasti často rozoberali. Prečo sa napriek ekonomickému blahobytu rozhodol vrátiť po piatich rokoch domov?

Michal emigroval z ČSSR ako posledný: Neveril som, že sa prevrat podarí

Neveril, že sa niečo zmení. Keď sa Michal Kuvík ocitol 17. novembra 1989 v Prahe na Národní třídě a videl, ako sa snažia komunisti prostredníctvom Verejnej bezpečnosti udržať si moc v rukách, pochyboval, že sa študentom podarí prevrat. „V Prahe som sa ocitol čírou náhodou. Mal som vycestovaciu doložku do vtedy ešte Západného Nemecka, kde som plánoval ostať,“ začína rozprávanie o revolučných dňoch Michal s tým, že hneď na druhý deň vycestoval za svojím snom za slobodou na svojom starom veteráne Opel Olympia z roku 1936.

„Úradník mi povedal, že už sa dáva len povolenie k pobytu a zaradil ma do programu pre pobyt v Nemecku. Tento proces trval skoro mesiac a ja som už z Nemecka počas tohto procesu nemohol odísť,“ spomína na svoje prvé dni na vytúženom Západe.

Pád komunizmu tak mohol Michal sledovať už len spoza hraníc. Uvoľnená atmosféra v bývalom Československu mu však dopomohla k tomu, že za ním mohli pricestovať jeho najbližší. „Už na Vianoce prišla za mnou rodina a žili sme v Mníchove päť rokov. Prvý môj obchod bol výmena môjho veterána za najnovší model BMW,“ povedal nostalgicky bývalý emigrant. V Nemecku mal možnosť stretávať sa aj s disidentmi, ktorí sem utiekli pred krutovládou komunistov.

„Stretávali sme sa viacerí, na našich schôdzkach nechýbal ani Karel Kryl,“ načrel do spomienok na slávneho pesničkára, ktorý bol jednou z hlavných osobností Nežnej revolúcie. Hoci sa mu v Mníchove ako architektovi nežilo zle, nie všetko bolo také ružové, ako si predstavoval.

Nemecko bolo pre Michala ekonomickým rajom. Ako sa hovorí, výborne zarábal, navyše mal pri sebe aj rodinu. Jednu vec však pociťoval dennodenne na vlastnej koži. „Vždy sme tam boli cudzinci, nikdy nás nebrali ako seberovných,“ vysvetlil s tým, že čoraz viac pociťovali túžbu po domove. „Nakoniec sme sa rozhodli celá rodina vrátiť späť do Smižian,“ dodáva k návratu po piatich rokoch na sever Slovenska. Hoci odišiel deň po prelomových udalostiach, slobodu a pád komunizmu si cení o to viac. „Bez novembra by to nebolo možné, lebo ten zaviedol demokratizačný proces. A všetko je to o ľuďoch, ktorí buď chcú, alebo nechcú si zobrať ponaučenie a dobré skúsenosti od vyspelejších krajín,“ uzavrel Michal.