Heribanová o práci hlásateľky: Bola som občianka druhej kategórie! Otvorene o RIVALITE aj...

Dlhé roky ste boli televíznou hlásateľkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?

To už asi každý vie, že všetko bola náhoda. Túžila som sa stať profesorkou angličtiny, ale bola som občianka druhej kategórie, nemala som politické predpoklady na to, aby ma zobrali učiť na jedno z dvoch gymnázií Bratislavy, kde sa angličtina vyučovala. Išla som teda na konkurz do televízie, kde bola možnosť sa zamestnať. Bolo to racionálne rozhodnutie, ale pošťastilo sa mi dostať sa do úzkeho výberu. Na konkurze nás bolo okolo 200 a zobrali nás len zopár. Všetky sme začali chodiť k pani profesorke Blahovej na technickú prípravu, hlasové cvičenia a dýchanie, aby sme sa na túto profesiu pripravili. Bolo veľkým privilégiom mať takúto krásnu prácu. Dodnes ľudia spomínajú na časy hlásateliek. Neskôr som moderovala rôzne relácie a dnes som v televízii 46. rok.

Boli ste ikony tej doby. Muži vás obdivovali a ženy sa podľa vás obliekali a dávali strihať. Uvedomovali ste si to?

V tom čase určite nie. Nezdalo sa mi, že moje zamestnanie je také výnimočné. Naše zárobky boli na tú dobu veľmi skromné, nebolo to vôbec o luxuse a museli sme si privyrábať uvádzaním rôznych programov. Hodnotu tohto povolania som začala vnímať až po nežnej revolúcii, keď sme si uvedomili, už ako súčasť Európy, čo spoločensky znamená televízia a aký vplyv máme na ľudí. Dovtedy som vnímala, že som populárna, keď tety na trhu po mne pokrikovali, aby som si zobrala mrkvu alebo jabĺčko. Brali nás ako členov rodiny a bolo to veľmi pekné. Neskôr to bola aj vysoká spoločenská hodnota.

Dodnes sa stretávate a mám pocit, že je medzi vami silné puto. Nikdy ste necítili žiadnu rivalitu?

Samozrejme, že rivalita medzi nami bola, to by som nepodceňovala. Sú rebríčky popularity a rôzne ponuky, ktoré prináša sláva, financie a životné výhody. Myslím si však, že sme boli k sebe vždy natoľko korektné a veľkorysé, že sme vnímali konkurenciu ako istú súčasť našej práce. Vždy sme sa navzájom rešpektovali a podporovali. Nebol tam taký vrúcny vzťah ako dnes, keď už zenit máme za sebou. Vtedy sme si pomáhali a každá sme svedomite robili svoju prácu. Boli sme k sebe vždy taktné, priateľské a kolegiálne. Keď bolo treba pri ochorení alebo indispozícii pomôcť, zaskočiť za seba, pomáhali sme si navzájom. Boli sme si blízke aj v tom, že sme si navzájom zdieľali privátne životy a boli sme k sebe otvorené. Tie vrúcne vzťahy, aké máme dnes, sú výsledkom toho, že sme sa celý život rešpektovali a boli sme k sebe priateľské.

Čo v živote ľutuje a čo by si ešte chcela splniť? Ako sa udržuje v kondícii a v čom ju vek spomalil? O relácii Anjeli strážni, rodine aj úspechoch, prezradila Alena viac v Novom Čase Víkend!