Marta Sládečková: Neviem, čo je strach

V jednom rozhovore som si prečítala vaše tvrdenie, že ste antistresový typ a nepoznáte trému...

– Nemávam trému. Pamätám si to už z vysokej školy. Keď sme mali pred skúškami, všetci sa strašne triasli. Každý mal na to vlastný spôsob, ako s trémou bojoval. Ja som si sadla ku klavíru a hrala som. Čas čakania som predsa musela nejako stráviť... Brala som to ako hru.

Nemali ste trému ani na prijímacích pohovoroch?

– Ani tam. Myslím si, že aj preto ma zobrali, pretože som bola úplne bezprostredná. Nijako zvlášť som sa nesnažila. Videla som tam kolegyne, ktoré sa snažili veľmi, a preto to nebolo dobré. Ale rodičia mi povedali: Choď to skúsiť, ak niečo v tebe je, tak sa tam dostaneš. Tak som to aj brala. Na moje prekvapenie ma zobrali na prvýkrát.

Vy ste ale chceli byť chemickou inžinierkou.

– Všetko som opakovala po mojej sestre, takže bola by som išla na chemicko-technologickú fakultu. Ale, našťastie, prijímačky na herectvo boli skôr, a keď prišlo oznámenie o mojom prijatí, chemická sa nekonala.... Ale keby som ju absolvovala, určite by som robila niečo s kozmetikou. Takto by som využila prípadné štúdium chémie – v babskej kráse.

Čo by to konkrétne bolo?

– Krémiky, parfumčeky... V potravinárstve by som nerobila, tomu sa venuje moja sestra.

Keby ste museli zmeniť zamestnanie, čo by ste robili?

– Keby som mala veľa peňazí, vybudovala by som jeden veľký útulok pre zvieratá. Starala by som sa o ne od rána do večera. Veľmi mi prirástli k srdcu. Som v Slobode zvierat, tak sa aspoň aktivizujem na ich akciách. Ale je to málo, zvieratá by si zaslúžili oveľa viac.

Ak by ste boli od zajtra režisérkou divadelnej hry, aký by to bol žáner a koho by ste do nej obsadili?

– Úha... Nikdy som nemala režisérske ambície, to sa priznám. Som typ, ktorý poslúcha a počúva. Mám veľmi rada, keď mi niekto ponúkne niečo invenčné a ja to rozvíjam ďalej. Nie som typ, ktorý vie organizovať a viesť skupinu ľudí nejakým smerom. To nie. Ale keby, bola by to určite komédia. Obsadila by som do nej slovenských hercov, pretože si myslím, že patria do európskej, ba aj svetovej špičky. Keď sa filmový herec, ktorý si myslí, že je už majster sveta, ocitne na javisku a má hrať, vidieť tam rozdiel. Javisko je oveľa ťažšie ako film.

Ste aj filmová herečka. Kde sa cítite lepšie vy?

– Momentálne na javisku, pretože sa nič iné nevyrába, hoci sa objavujú prvé lastovičky. Ideálna je kombinácia, keď točíte film, hráte divadlo, dabujete a pracujete v rozhlase. To herca veľmi obohacuje. Každý tento artefakt vás herecky napĺňa a posúva ďalej. Je mi ľúto, že sa nevyrábajú inscenácie či filmy.

Rada ste sama?

– Áno, musím sa priznať, že naozaj som rada sama. Dôkazom toho je, že som sa prednedávnom vrátila z dvojtýždňovej dovolenky na Kanárskych ostrovoch, kde som bola bez sprievodu. Navštívila som kamarátku, ktorá tam žije. Druhý spôsob relaxu je, že zoberiem psa a ideme spolu na chalupu. Na tom istom kopčeku kde ja, má chalúpku aj moja sestra. Sme tam pokope, aj s maminkou a synovcami. Takže keď chcem byť sama, som sama, a keď nie, som s nimi. To je pre mňa ten najlepší relax.

Čo spravíte ako prvé, keď prídete na chalupu?

– Zakúrim..! (smiech)

Aj v lete?

– Budete sa čudovať, ale niekedy aj v lete. Najmä keď som tam už dlho nebola a prídem navečer, chalupa je studená. Mám tam dve pece, ktoré mám rada. Príjemne priestor vykúria a nádherne v nich praská drevo. Je to neuveriteľný pocit, takže by som len kúrila a kúrila...

Kolegyňa ma pripravila na to, že prvé, čo spravíte, je, že si dáte slaninku...?! Kdesi to o vás počula.

– Pravda je, že keď tam prídem, zmenia sa mi chute. Ani nepamätám, kedy som si dala doma slaninu. Ale tam... Vypustím to, lebo viem, že doma to dobehnem. Ale na zdravom vzduchu prosto chutí. Môžem si dať napríklad aj cibuľku, pretože sa nechystám nikam do dabingu. Slanina musí byť s bielym chlebom a cibuľou.

Teda, ak vy potrebujete diétovať...

– V poslednej premiére hry Letní hostia hráme všetci tretí výstup v dvojdielnych plavkách. Tak nech sa na mňa nikto nehnevá, ale aby som na javisku musela sťahovať brucho hodinu a pol, to naozaj nepotrebujem.

Aká je vaša životná filozofia?

– Nikdy som sa neriadila nijakým krédom. Nechcem, aby to vyznelo neskromne, ale som sama sebou. Moji rodičia mi dali do vienka samostatnosť. Všetko, čo som urobila a kam som sa dostala, som dosiahla svojou prácou. Nikdy som nechodila za režisérmi, aby som prosila o rolu. Neskúšala som to ani inými spôsobmi.

Autor: © Nový Čas