Cinkota si pri jedinej krádeži v živote vyrobil poriadnu hanbu: Dnes sa čuduje už len jednej veci

Dušan Cinkota nám porozprával, prečo sa mu stal jeho malý syn Oleg učiteľom, kedy dostal poriadne zaucho a na čo minul svoju prvú výplatu.

Prvá krádež

Pamätám si, že keď som bol štvrták na základnej škole, tak sa spolužiaci na školskom výlete pretekali, kto čo ukradne z jednej drogérie. Všetkým mojim kamarátom sa darilo, tak som sa o krádež pokúsil aj ja. Išlo o jeden lacný, korunový šampón. Vedúci ma však, samozrejme, prichytil a pred všetkými mi strelil také zaucho, že som posunul regál. (smiech) Bola to veru poriadna hanba. Vtedy som si uvedomil, že kradnutiu nerozumiem a nikdy viac už kradnúť nesmiem. Preto sa teraz už len čudujem, ako sa mnohým kradnúť darí beztrestne.

Prvé drahé topánky

Keď som nastúpil ako herec do pracovného pomeru v Slovenskom národnom divadle, môj mesačný plat bol 680 slovenských korún. Oproti divadlu na Gorkého ulici bola práve čerstvo otvorená predajňa jednej známej značky obuvi, v ktorej som si v deň výplaty kúpil športovo-elegantné poltopánky. Boli ručne vyrobené v Londýne a na tú dobu aj vzhľadom na moju výplatu dosť drahé, pretože stáli 800 korún.

Dozvedeli sa to, samozrejme, všetci moji kolegovia a reagovali naozaj všelijako. Bolo to prvýkrát, čo som si kúpil drahé, značkové topánky a nosil som ich nepretržite v lete aj zime celých 20 rokov až dovtedy, kým mi nežne nenaznačili opätkom, že by som ich už nemal nosiť, alebo ho opraviť. Práve odvtedy mi dáva zmysel veta: „Nie som taký bohatý, aby som si mohol dovoliť kupovať lacné veci.“

Prvýkrát otcom

Bol to neskutočne nádherný pocit, keď som prvýkrát videl dvoch ľudí, ktorých milujem, vedľa seba – svoju manželku Zuzanku a svojho syna Olega. Vyviezli ich spolu z pôrodnej sály a hlávky sa im nežne dotýkali. Oleg odovzdaný životu a Zuzanka odovzdaná Olegovi. V ten deň som pochopil, čo je to láska, pretože odvtedy ich milujem oboch rovnako.

Prvýkrát zvýšil hlas na syna

Pamätám si, keď som prvýkrát zvýšil hlas na svojho syna Olega, pretože urobil niečo zlé a ja som ho zároveň chcel vyhrešiť aj zastaviť, aby v tom ďalej nepokračoval. Jeho očká mi však v zlomku sekundy všetko vrátili. V zmesi dôvery, strachu, nepochopenia a obrovskej otázky, prečo, tatinko, čo som urobil?‘ Pochopil som, že ho musím úplne inak naučiť rozlišovať dobré od zlého a potom aj to, že ho sem-tam vyhreším. Môj malý syn sa vtedy stal mojím veľkým učiteľom.

Autor: Karin Kollárová, Nový Čas Víkend