Legendy s novou generáciou pred kamerami: Sú tam mladí len do počtu?! Takto vyzerá zákulisie s hercami

Stalo sa vám, že ste si od starších vypýtali radu priamo počas nakrúcania alebo niekde v zákulisí?

Je to zriedkavé. Myslím, že vôbec. Nie preto, že by som si myslel, že to nepotrebujem, ale skôr preto, lebo pri profesionálnej práci nie je povinnosťou skúsenejšieho kolegu, aby ma učil. Na to bola škola. Jednoducho tým nechcem nikoho otravovať. Keď som však mal možnosť zahrať si v inscenácii Elity v SND so svojou bývalou ročníkovou vedúcou Milkou Vášáryovou, vtedy som rád dostal viac než dosť, aj bez opýtania... (smiech)

Máte nejaké herecké vzory?

Tu by som opäť spomenul Milku Vášáryovú, pretože v nej sa spája mnoho vecí, ktoré považujem v hercovi za cenné. Dokáže nádherne stvárniť aj tie najošklivejšie aspekty ľudskej psychiky. Je si vedomá nadštandardnej úrovne svojho hereckého remesla, zároveň sa neberie vážne a dokáže si zo seba urobiť žarty. To je nesmierne sympatické, ako aj jej úprimnosť – podľa vlastných slov celý život bojuje s lenivosťou. Myslím si, že s tým sa dokáže stotožniť skoro každý. Jednou vetou by som to zhrnul tak, že ten kontrast medzi veľkosťou jej talentu a pozitívnou ľudskou „obyčajnosťou“ je ako magnet. Ako jedna z mojich ročníkových vedúcich mala na mňa najväčší vplyv, ale do tejto kategórie určite patrí aj Ferko Kovár a po novom aj Juraj Ďurdiak.

Aké to pre vás bolo, keď ste sa prvýkrát ocitli pred kamerou? Nie v rámci nejakého študentského projektu, ale už obklopený plne profesionálnym štábom...

Myslím, že mojou prvou skúsenosťou pred kamerami bol projekt Divoké kone, kde som si zahral epizódnu postavu Richarda. Nielenže to bola prvá väčšia skúsenosť pred kamerami, ale aj za volantom – a to som mal šoférovať veľmi, veľmi drahé auto. Síce to bolo iba na pár metrov a úplne mimo premávky, ale aj tak. Bol to obrovský stres. Celý štáb vlastne robí na tom, aby ste vy ako herec vyzerali čo najlepšie. Celé sa to točí okolo vás a každý si svoju prácu môže urobiť na 110 percent, ale keď vám vypadne text alebo sa nepostavíte tam, kam máte, tak to pokazíte každému. Spôsobíte drahý sklz a, samozrejme, stres (teraz už nielen sebe). Budem si tú skúsenosť pamätať až do smrti, ale asi iba ja, lebo to bol z mojej strany veľmi zabudnuteľný výkon.

Stáva sa vám, respektíve stalo sa vám, že vám na pľaci dal niekto pocítiť, že vy ste len také ucho, začiatočník, ktorý to celé kazí a je tam do počtu?

Nie takto explicitne a ani to nie je o tom, že by mne osobne niekto naznačil skrz moje začiatočníctvo, že tam nemám čo robiť. Ako som už načrtol, je to skôr o tom, že občas niektorí ľudia preceňujú vlastné skúsenosti, talent a úspechy. Ako keby si neuvedomovali, že mimo profesie, ktorú vykonávame, sme všetci aj tak len ľudia. V Nemocnici som nič také nezažil, mám tam fantastických kolegov a nesmierne si to tam užívam. Ale zažil som si už aj menej príjemné spolupráce. Vtedy to na mňa pôsobilo veľmi skľučujúco – vôbec nereagujem dobre na takéto podnety a najviac si to odnesie moje sebavedomie, a tým pádom aj môj výkon.

Autor: © Nový Čas Víkend, Peter Derňár