Lucia Siposová si v šou Zlatá maska prešla peklom: Prečo som túto ponuku prijala

Dostali ste Bubáka. Nemali ste chuť protestovať a žiadať niečo ženskejšie, v čom sa prípadne lepšie pohybuje?

Hovorím produkcii, z kabaretnej divy chcete urobiť Bubáka, to vážne? A oni, že to sa im ku mne najviac hodí. :) Neprotestovala som. Bubák bol smiešny, a to sa mi páčilo.

Ste zvyknutá prejavovať sa na javisku spevom, herectvom, tancom, mimikou, ladnými pohybmi... Bubák vám z tohto takmer nič nedovolil. Nebolo to niekedy až frustrujúce?

Bolo to absurdné. Všetko, čím vie človek bežne zaujať a očariť, bolo schované. Len rukami a nohami od kolien dolu som sa mohla prejavovať. Ale pod maskou som to prežívala ako o dušu. Bolo treba dať do toho všetko, aby cez tú obrovskú masku prešla aspoň nejaká vizuálna emócia k piesni.

Ruku na srdce, koľko súperov ste v priebehu nakrúcania v predstihu odhalili?

Nikoho, naozaj. Je pravda, že som aj mnohé vystúpenia nevidela, lebo som musela byť zatvorená v šatni. Ale podľa hlasu som tušila, že v jednej maske bude určite Ilona Csáková.

Aké to bolo musieť žiť nejaký čas v Budapešti inkognito, stiahnuť sa do seba, zminimalizovať akékoľvek prejavy, ktoré sú inak pre každého samozrejmosť?

Môcť stráviť nejaký čas v Budapešti bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som prijala tú ponuku. Ale je pravda, že som si nevedela predstaviť, v akej karanténe sa ocitnem. To bola taká príprava na to, čo prišlo potom... V podstate som bola celý čas zatvorená v šatni alebo som sa sama flákala po meste. Nikomu som nemohla nič prezradiť, s nikým som sa nemohla stretnúť. Tak rada by som si vyrazila na kávu s Pycom alebo Ľubom Kostelným, nešlo to. Nebola to vyslovene sranda.

Bolel vás Bubák veľmi? Nosiť celú tú príšeru na pleciach...

Bolel. :) Bola to vlastne dosť náročná práca, najmä fyzicky. Bubák bol veľmi ťažký. Po prvom kole som hneď ochorela. Celé telo ma bolelo, svalová horúčka, do toho som sa spotila a ofúklo ma. Našťastie, potom som mala týždeň voľno, mohla som sa dať znova dokopy. To bol taký krst Bubákom. Okrem toho, že sa pod maskou ťažšie dýchalo, som to už potom zvládala oveľa lepšie.

Ako ďaleko ste zašli s utajením v rámci svojich najbližších a priateľov? Vydržali ste tváriť sa, akože „ja nič“, až do finále?

Nie všetci to sledovali, bolo ťažké nenápadne naznačiť, aby si to pozreli. Neprezradila som to takmer nikomu a mnohí to podľa mňa ani netušia dodnes. Ale zopár priateľov ma spoznalo, uhádli to už v priebehu šou.

Čím žijete v týchto dňoch? Ako sa vám darí realizovať sa v časoch, keď umelci veľa možností na prácu nemajú?

Masku sme stihli nakrútiť tesne predtým, než sa všetko zavrelo. To bolo šťastie. Aj mi to finančne pomáha prekonať toto ťažké obdobie, kedy nerobím takmer nič. Kabaret bol otvorený mesiac za posledných osem mesiacov, tak nás to na chvíľu rozptýlilo a už sa nevieme dočkať, kedy zase otvoríme. Verím, že to bude čoskoro, aby sme medzitým nestihli zbankrotovať. Pravidelne raz za mesiac píšem svoju autorskú stranu do novín, to je jediné, čo momentálne reálne robím. Ale snažím sa využiť ten čas kreatívne. Pripravujeme s kabaretom také malé vianočné prekvapenie.

Autor: Peter Derňár, Nový Čas víkend