Manželia Lechanovci našli domov neďaleko Žiliny: Netradičný predmet nad príborníkom zaujme všetkých

„Myslím si, že nič lepšie sme nemohli urobiť, ako sa presťahovať na dedinu,“ začína rozprávanie Zuzana. „Sme tu šťastní. Je tu pokoj, môžeme si tu oddýchnuť.“ Najviac času vraj trávia v kuchyni. „Aspoň teda ja,“ usmeje sa Marian.

„Tu bývame, tu varíme, tu sa ľúbime. Aj našich hostí uvedieme najprv sem, pretože tu máme takú rodinnú pohodu, ktorú sme si vytvorili vďaka Zuzke. Práve ona má pod palcom dizajnové riešenia, ja mám iba nápady,“ priznáva redaktor Televíznych novín, a zároveň ukazuje na netradičnú vychytávku v podobe kuchynského obkladu.

„Tie kachličky sú ručne robené v Mexiku. Chceli sme veselú kuchyňu, pretože sme veselí ľudia,“ rozpráva domáci pán a jeho polovička pokračuje: „Najkrajšie na tom je, že každá je iná a keď sem ráno prídeme, pijeme tu kávičku, vždy objavíme takú, ktorú sme ešte nevideli.“ Nápad na „mexickú“ kuchyňu vraj dostali spoločne. „Tak to u nás býva, vieme sa akoby zázrakom na niektorých veciach zhodnúť,“ vysvetľuje M. Lechan.

Káva - symbol domácnosti

Kuchyňa je vraj centrom domu aj preto, že sa v nej nachádza mimoriadne vyťažený elektrospotrebič - kávovar. „Čerstvá voňavá káva je symbolom našej domácnosti. Podáva sa niekoľko desiatok ráz denne,“ smeje sa hlavný kávičkár, ktorý okolo seba veľmi rád zhromažďuje rôzne staré veci.

„Väčšinou sú to pamiatky na našich blízkych, spájajú sa mi s nimi moji starí či prastarí rodičia,“ objasňuje a berie do ruky starú kuchynskú váhu. „Je dodnes funkčná, hoci má možno 200 rokov. Vážila na nej moja prastará mama. Alebo tento rozhlas po drôte si pamätám z detstva a chcem, aby si ho pamätali aj moje deti. Keď to videl prvýkrát môj najstarší syn Bruno, myslel si, že ide o nejakú starožitnú mikrovlnku,“ smeje sa.

Milovníci originality

Zaujímavá drevorezba sa nachádza nad príborníkom, tentoraz však nejde o starožitnosť, ale o netradičný dovolenkový suvenír. „Je zo Srí Lanky, vyrobil nám to tam miestny umelec, no nikto nechápe, ako sme to dali do lietadla...“ rozpráva Zuzana. „Odmerali sme najväčší kufor, a tam sme to zmestili,“ dodáva a tajomstvo je vraj tiež v tom, že celý výjav je zložený z dvoch častí v strede spojených drevenými klinmi.

„Veľmi sa nám to páčilo. Toto tam ľudia majú namiesto okien alebo nad dverami,“ dodáva Marian. Mimochodom, ani spomínaný príborník nie je práve tuctová záležitosť. Opäť ide o pozostatok minulosti. „Pôvodne bol hnusný a obyčajný, no zrenovoval ho náš kamarát Sväťo, spevák kapely HT. Je naozaj veľmi šikovný, robil nám v domácnosti aj ďalších 10 - 15 vecí,“ chváli zručného umelca Marian a dodáva: „Máme radi originálne predmety. Také, ktoré sú pôvodné a nemá ich nik iný. Nie však pre prestíž...“

Zle otočený krb

Kuchyňa je prepojená s obývačkou, ktorej dominuje zaujímavý obraz. „Jeho autorom je ďalší náš dobrý kamarát Boris Chmel, momentálne hovorca Národného centra zdravotníckych informácií,“ rozpráva M. Lechan, a zároveň ukazuje na detský kútik nachádzajúci sa hneď pod obrazom. Horná polička plná lega patrí päťročnému Tobiasovi, ktorého má Zuzana z predchádzajúceho manželstva a spodná zase deväťročnému Filipovi, ktorého má z predchádzajúceho manželstva Marian.

Ten je ešte otcom štrnásťročného Bruna, pričom celú rodinu stmeľuje spoločná štvormesačná dcérka Amélia. „Je to možno nezvyčajné, že v obývačke máme takýto detský kútik, ale naše deti majú svoju izbu na poschodí, no sú veľmi spoločenské a chcú tu byť pri nás, tak sme im to dovolili,“ vysvetľuje Zuzana.

Jediné, čo im vraj po presťahovaní pred dvomi rokmi prekážalo, bol krb. „Bol zle otočený, smerom na terasu. Preto sme si urobili nový. Hneď ako sa začne jeseň, skoro každý deň si v ňom kúrime pre atmosféru.“

Poklady

Prehliadka domu pokračuje druhým podlažím, kde sa nachádzajú detské izby, spálňa i izba s názvom hudobná. Práve v nej začneme. „Keď k nám príde návšteva, tak tu spí, ja tu cvičím a hudobná miestnosť je to preto, lebo tu máme bubny. Je to skrátka taká izba pre všetkých a pre všetko a Majko sa bojí, že o ňu príde, keď bude Aminka potrebovať svoju izbu. Lebo tu má svoje poklady...“ usmieva sa Zuzana a naráža pri tom na ďalšie kúsky manželovej zbierky starožitností.

„V mnohých prípadoch sú to naozaj poklady,“ pritaká spokojne zberateľ. „Mám tu originálnu fotografiu Masaryka, fotografiu Adiny Mandlovej s jej vlastnoručným podpisom, snímku mojich praprastarých rodičov, pôvodné nádoby z košickej lekárne, kde robila sestra mojej starej mamy. A mám tu aj prvú ochranu mikrofónu proti vetru, do ktorej som rozprával v roku 2004 v mojich začiatkoch na Markíze...“ vyratúva, pričom zaujímavých položiek je tu ešte oveľa viac.

Domáci kutil

Manželia nás síce do spálne, o ktorú sa momentálne delia s dcérkou, nepustili, no o svojom malom poklade nám ochotne porozprávali. „Naša dcérka je poklad, spí vynikajúco. V noci sa zobudí asi trikrát, je to pri mojich deťoch nebývalé, keď si spomeniem, že Brunko bol hore tak 16-krát za noc,“ usmeje sa Marian, ktorý je v rodine považovaný za domáceho kutila, i keď on len skromne pokrčí plecami.

„Vďaka tomu, že som nebol na vojenskej službe, ale na civilnej, tak som sa ocitol v martinskom divadle u osvetľovačov, a tam som sa naučil robiť s elektrinou. Viem vyrobiť predlžovačku či opraviť svetlo,“ prizná nakoniec, no manželka má chuť vychváliť ho do nebies. „Možno Majko na to nevyzerá, ale bola som z neho veľmi milo prekvapená, aký je to kutil. Vie porobiť veci v záhrade, všeličo opraviť. Chlapec z mesta a aký šikovný!“ uzatvorí Zuzana spokojne.

Autor: Nový Čas, Narcis Liptáková, der