Oslávenec Peter Dvorský o ceste veľkým svetom opery: Pavarotti († 71) mu zložil tú najväčšiu poklonu
10. 10. 2021, 13:00
Zdroj: b. račko
Operná legenda, tenorista Peter Dvorský sa 25. septembra 2021 dožil významného životného jubilea – 70 rokov.
Zdroj: k. vyskočil
Zdroj: b. račko
Zdroj: b. račko
Galéria k článku
Slovenský poklad so zlatom v hrdle preslávil našu krajinu vari v každom kúte sveta. Vďaka výnimočnému talentu a pracovitosti dosiahol nevídané úspechy na javiskách najväčších svetových operných scén. Tlieskali mu v talianskej La Scale, v newyorskej Metropolitnej opere, či v londýnskej Covent Garden. Slávneho Slováka obdivovali aj vo Viedenskej štátnej opere, kde ho po istom predstavení diváci vyzvali pred oponu neuveriteľných 43-krát! Na prahu sedemdesiatky poskytol maestro Dvorský rozhovor Novému Času Nedeľa, aby sa s čitateľmi podelil o spomienky, ktoré ho sprevádzali na ceste veľkým svetom opery.
Ako sa z pohľadu umelca, ktorý celý život žal úspech na najväčších operných scénach, dívate na svoj vek? Je to významný míľnik vo vašom živote?
- Je to úspech, že žijem. Povedzme si, sú aj ľudia, ktorí sa nedožijú sedemdesiatky. Ja by som, samozrejme, bol šťastný, keby to pokračovalo ďalej, k 80-ke. Keď človek aktívne spieva a keď je stále zapojený do svojho povolania, vtedy vek vôbec nevníma. Nemyslí na to, že jedného dňa môže prísť aj k tomu, že ten jeho umelecký beh života sa zastaví a prichádza umelecký oddych.
Zaskočilo vás to, keďže vravíte, že ste na pribúdajúce roky nemysleli?
- Nie, nezaskočilo ma to, pretože som presne vedel, kedy prestanem spievať. Nemôžem povedať, že to bolo plánované, ale bol som na to pripravený.
Patríte medzi najlepších svetových tenoristov spolu s takými menami, ako Plácido Domingo (80), José Carreras (74), Luciano Pavarotti († 71)... Aký je to pocit, keď chlapec z malej dediny, z Hornej Vsi, prerazí vo svete?
Aká teda bola vaša cesta do veľkého sveta opery?
- Pripravoval som sa na tú náročnú, ale krásnu cestu už vo svojich začiatkoch pri štúdiu spevu. Potom som mal tú možnosť, že som pracoval s fantastickými umelcami, dirigentmi, korepetítormi. Mal som šťastie na fantastických kolegov. To je obrovská škola, ženie vás to stále dopredu, motivuje vás to pracovať na sebe. Lebo nedá sa povedať, že keď sa spevák naučí rolu, je to už uzavretá vec. Myslieť si, že je už taký svetový, že nepotrebuje viac, je veľký omyl.
Hovorili ste o tom, že odmalička ste rád spievali. Ktorý bol ten moment, že ste sa napokon rozhodli študovať operný spev?
- Ja som išiel do toho cieľavedomo. Inšpirovali ma aj niektoré hlasy veľkých tenorov. Otec mi z času na čas priniesol zo služobnej cesty platne so slávnymi talianskymi a nemeckými tenormi. Takže som počul, ako sa spieva, čo dokáže jeden spevák zaspievať. Pre mňa to bola hnacia sila. Túžil som spievať ako Giuseppe Di Stefano alebo Mario Del Monaco. Vravel som si, že to musím dokázať aj ja. Otec bol uzrozumený s mojím rozhodnutím študovať hudbu a spev. Mamička však nie, lebo vo mne stále videla komedianta. Tvrdila, že komédiou sa neuživím. Do určitej miery mala pravdu – byť operným spevákom nie je vždy veselé. Kto sa oblečie do kostýmu a ide na dosky, ktoré znamenajú svet, je istým spôsobom naozaj komediant.
Čo z vás chcela mať mamička?
- Zubára!
Nikdy ste neľutovali, že z vás nie je lekár?
- Nad tým som viackrát uvažoval, ale neľutujem. Ale keby som náhodou nešiel študovať spev a nevenoval by som sa hudbe, tak by som asi šiel študovať medicínu. Pretože k medicíne mám veľký obdiv a ctím si tých, čo zachraňujú životy.
Hovorili ste, že ste ako tínedžer počúvali slávnych tenoristov. Chlapci v takom veku inklinujú skôr k úplne inej muzike, než k operným áriám.
- Niekto si myslí, že keď som sa celý život venoval opernému spevu, tak inú hudbu nepoznám. Poznám aj iné žánre a ako chalan som počúval aj iné žánre, ľudovú pieseň, populárnu pieseň, džez a iné. Keď sme sa stretávali ako študenti v školských kluboch, tak som si občas zaspieval aj tanečné piesne. Dnes, keď napríklad cestujem autom, skoro vždy počúvam populárnu muziku. Operu a vážnu hudbu v aute nepočúvam, pretože k tomu potrebujem mať náladu a ničím nerušenú pohodu.
V roku 1975 ste ako víťaz ženevskej medzinárodnej speváckej súťaže dostali príležitosť študovať spev na kurzoch v milánskej La Scale. Musel to byť veľký zážitok...
Stáž v milánskej La Scale nesúvisí vôbec so ženevskou speváckou súťažou, pretože pobyt v La Scale som si musel zaslúžiť konkurzom, ktorý bol v júni 1975 priamo v La Scale. Zo 62 spevákov, ktorí sa zúčastnili na konkurze, sme boli prijatí štyria. Ženevská súťaž bola následne v septembri a začiatkom októbra som nastúpil do La Scaly. Sezóna, ktorú som tam prežil, bola pre mňa veľkým sviatkom. Denne som mal možnosť sledovať z galérie hľadiska skúšky, ktoré prebiehali na javisku so samými super opernými hviezdami. A medzi nimi bol aj grande maestro Luciano Pavarotti. Pani riaditeľka školy jedno poobedie pozvala maestra Pavarottiho do nášho štúdia, aby sme ho mohli vidieť zblízka a dozvedieť sa o ňom niečo viac. Ochotne s nami debatoval, všetci sme ho počúvali so zatajeným dychom. Na záver nás vyzval, aby niekto z nás zaspieval. Ako to býva, nikto sa neprihlásil. Veď kto by si dovolil len tak spievať pred samotným Pavarottim?! Nakoniec ma vyzvala pani riaditeľka, aby som zaspieval ja. Dostal som strach.
Ako to dopadlo? Páčili ste sa maestrovi?
Prečo?
- Lebo je v nej na záver písané vysoké cis. Aby som sa tomu vyhol, povedal som mu, že sa dnes necítim zrovna najlepšie. Zasmial sa: „Tipico tenore, sempre malato!“ Typický tenorista, stále chorý! Rozosmial celú spoločnosť okolo mňa. Potom som sa však zaťal a povedal som si – áno, zaspievam! Výsledok bol pre mňa pozitívny. Maestro vstal zo svojho kresla, prišiel ku mne, silno ma objal a povedal: „Odchádzam z tohto divadla, už tu mám za seba náhradu!“
Dostali ste to najlepšie požehnanie!
- Za týmto úspechom nasledovalo hneď jeho pozvanie na benefičný koncert, ktorý sa konal v apríli 1976 v Modene. Bol to pre mňa veľký sviatok, pretože maestro Pavarotti ma osobne predstavoval publiku. Keď som po štúdiu odchádzal domov, tak si ma dal zavolať intendant La Scaly Paolo Grassi. Oznámil mi, že ma pozývajú na hosťovanie La Scaly do Metropolitnej opery na jeseň toho roka. Bolo to jedno z tých krásnych pozvaní, ktoré som ako spevák dostal. Žiaľ, pozvanie som musel odmietnuť, v tom istom termíne som mal podpísanú zmluvu na nahrávku Rusalky v Mníchove. Do Metropolitnej opery som prišiel o rok neskôr.
Zažili ste veľké úspechy, neutíchajúci potlesk, standing ovation. Nabíja vás spokojné a šťastné publikum?
- Sú to neopísateľné pocity. Mnohokrát som zažil, že diváci nie a nie odísť zo sály. V predstavení Manon Lescaut vo Viedenskej štátnej opere som spieval v úlohe rytiera Des Grieux s Mirellou Freni. Po skončení predstavenia bola klaňačka, na scénu sme sa vrátili neuveriteľných 43-krát! Viete si predstaviť, aby sa toľkokrát zatiahla opona?! Zakaždým sa ozývali nekonečné výkriky: Bravó! Pritom keď som šiel študovať postavu, Mirella Freni mi vraví: Pietro, to je ťažké, na to máš ešte čas! S takým úspechom som nepočítal ani v najlepšom sne. Ale obstál som a bol to pre mňa veľký sviatok. S Mirellou sme potom boli partnermi na mnohých svetových scénach.
Sláva a úspech idú ruka v ruke so závisťou. Stretli ste sa s tým?
- Ak mám byť úprimný, nestretol som sa s tým. Nemám pocit, že by mi niekto nejako mimoriadne závidel. Ak aj áno, nedal to najavo, pretože o tom neviem. Ale všeličo sa môže v živote stať. Možnože sa to niekedy dozviem... Ale radšej nie.
Jestvujú vo svete opery medzi spevákmi priateľstvá?
- Určite áno. Dodnes mám dobré, priateľské vzťahy s veľkými spevákmi. Aj keď niektorí už nespievame, stále sme občas v kontakte. Napríklad s viedenským rodákom, fantastickým basistom Kurtom Riedlom, ktorý je veľmi sympatický človek a vynikajúci umelec. Dlhé roky sa priatelím s pani Gabrielou Beňačkovou, s ktorou som spieval veľa koncertov aj operné predstavenia. A myslím si, že aj kolegovia z Opery SND sú mojimi priateľmi, aspoň ja ich za svojich priateľov pokladám. Je to dobrý pocit, keď mám okolo seba ľudí, ktorých obdivujem a sú mojimi priateľmi.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena...
- Áno, je to tak. Za mojím úspechom je moja manželka Marta, ktorú som si vzal napriek vôli rodičov. Mamička sa bála, bola presvedčená, že keď sa skoro ožením, tak aj skoro skončím so spevom a s kariérou. Ale musím povedať, že som si zobral tú správnu ženu a myslím si, že Marta mi veľmi, veľmi pomohla v živote, aby som mohol robiť to, čo robím. Veľa som cestoval, moja manželka aj s dcérami bola často sama doma. Aj keď nie je hudobníčka, je mojím najlepším kritikom.
Čo je vašou najväčšou radosťou v živote a čo najväčším smútkom?
Rodičov už nemáte, zato máte bratov, z ktorých traja sú tiež speváci. Ako sa žije v takej spevavej rodine?
- Nikdy sme nesúťažili, kto z nás je lepší. Bratia rešpektovali moje výkony a moje postavenie tenora v medzinárodnom meradle. Vždy sme boli k sebe veľmi úprimní. Bratov si vážim, aj ich prácu a umenie. Jaroslav, Miroslav a Pavol spievajú úžasne. Občas si dovolím povedať pripomienku k ich interpretácii, rád im poradím a oni to berú veľmi ústretovo. Jaroslav sa okrem spevu venuje aj maľbe a najstarší Vendelín pracoval v ekonomickej a obchodnej sfére.
Kariérne ste okrem opery načreli aj do politických vôd a posledné roky ste šéfovali Slovenskému inštitútu v Taliansku. Aká to bola pre vás skúsenosť?
- Hoci to v istom momente vyzeralo, že vstúpim do parlamentu, v skutočnosti som politiku nikdy nerobil. A čo sa týka môjho pôsobenia v diplomacii – bola to dobrá príležitosť spoznávať aj iné odvetvia našej kultúry a spoločenského života. Prežil som mnohé krásne momenty, keď som ako reprezentant Slovenska mohol ponúkať v Taliansku naše umenie a významných ľudí.
V roku 1999 ste boli ocenený Cenou ministra kultúry SR za postavu Ondreja v Suchoňovej opere Krútňava. S Eugenom Suchoňom ste sa dokonca osobne poznali. Aký ste mali vzťah?
- Spoznať majstra Suchoňa bol veľký zážitok. Videl som, keď komponoval cyklus piesní a povedal: To píšem pre vás, Peterko! Keď som sa odhodlal spievať v Krútňave, veľmi sa potešil. Keď som sa pripravoval na rolu Ondreja, nedával mi žiadne rady, ako by som možno očakával. Povedal, že to bude dobré, ak to budem spievať tak, ako to budem cítiť. Dôveroval mi. Predstavenie sa vydarilo a majster Suchoň bol spokojný.
Ako plánujete oslavovať okrúhlu sedemdesiatku?
- Neviem, ako to bude vyzerať, lebo také číslo sa oslavuje po celý rok.
Darčekom k narodeninám bude aj profilový celovečerný dokument, ktorý pripravuje agentúra Ivety Malachovskej v spolupráci s riaditeľom Lúčnice Mariánom Turnerom a v koprodukcii s RTVS. Aké bolo nakrúcanie?
- Bolo to príjemné a zároveň zvláštne, prejsť si spätne môj umelecký aj osobný život. Milú situáciu som zažil pri nakrúcaní vo Viedenskej štátnej opere. Vyšli sme so štábom z garáže a oproti nám prichádzala staršia pani. Keď ma zbadala, vyhŕkli jej slzy a povedala: ,Maestro, čo vy tu robíte? Som šťastná, že vás vidím! Roky som na vás do opery chodila!‘ Bolo to dojímavé. Vidíte, aj také bývajú darčeky...
Autor: © Nový Čas Nedeľa, Marika Eisler Studeničová
Vyberáme pre Vás niečo viac
Béžová nemusí byť nudná: Vytvorte si ňou nadčasový interiér
Dlhodobý test I Škoda Kamiq Drive Plus 1,0 TSI: Záverečný verdikt je pozitívny
Uhniezdili sa vám VČELY v stene DOMU? Ako postupovať a čo treba vedieť?
Jogurtový koláč s ríbezľami a šľahačkou: Získa si srdce každého, kto ho ochutná!
BABKA vždy vylamovala CESNAKOVÉ VÝHONKY: Keď zistíte prečo, budete to robiť aj VY! + RECEPTY
Modely, ktoré by si zaslúžili návrat: Chceme ich späť!
Dôležitá uzávera: Práce na križovatke D1 a D4 obmedzia dopravu už túto sobotu
Škoda Superb pick-up: Na ceste ho nestretnete, má slúžiť na cyklopretekoch
Súvisiace
Dnes zaujalo
Do poslednej minúty mala vyhrať Anička! Rasťo priznal, ako po noci s Karolínou volal produkcii
Predražený futbal? STVR vraj darovala SFZ zlatú baňu!
Daniela Peštová ohúrila v ŠATÁCH: Vyzerala ako MOTÝĽ, ten look si musíte pozrieť, 100 BODOV!