Andrej a jeho milovaná Marína: Ako sa skončila láska z učebníc?

Tu sa prechádzal básnik Andrej Sládkovič so svojou milovanou Marínou. Neskôr o nenaplnenej láske napísal verše, ktoré sa dodnes učia žiaci. K domu, kde bývala múza slovenskej poézie, prichádzajú zamilované páry a na kovové mreže umiestňujú zámky. Symbolizujú uzamknutý sľub lás­ky, v čase Valentína ich pribúda najviac.

Dom, kde Marína každé ráno z okna vyzerala svojho drahého Andreja, dodnes stojí v susedstve neskorogotického Kostola svätej Kataríny. Sídli v ňom správa Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy, no obyvatelia starobylého banského mesta stavbu poznajú pod názvom Dom Maríny. „Tu sa ten príbeh začal. Tu sa zrodilo jedno z najslávnejších diel slovenskej literatúry,“ hovorí na privítanie Mária Petrová z Pohronského osvetového strediska. Spolu chvíľu stojíme pred mramorovou tabuľou s úryvkom Sládkovičovho diela, pod ním je primontovaná kovová konštrukcia so stovkami visacích zámkov. Každá symbolizuje jeden zamilovaný pár, ktorý si tu sľúbil lásku.

Padli si do oka

Vchádzame do rozľahlej prázdnej miestnosti s veľkou kachľovou pecou a mohutnými drevenými trámami, ktoré zdobia namaľované kvety. Skromný interiér je pôvodný a pamätá si ešte časy, keď v izbe žila Marína Pischlová. „Sládkovič študoval na štiavnickom lýceu osem rokov. Bol chudobný, musel si privyrábať, a preto štúdium často prerušoval,“ začína Petrová rozprávať romantický príbeh. Pischlovci patrili k bohatšej vrstve, Marínin otec Pavol bol garbiarskym majstrom, spolumajiteľom baní, vlastnil výčap a viaceré nehnuteľnosti.

V roku 1839 Sládkovičovi odporučil jeho priateľ vychovávateľské miesto v jednej z najzámožnejších štiavnických rodín, a tak sa mladík dostal do domu Pischlovcov. Andrej a Marína si okamžite padli do oka, kľukaté uličky ponúkali možnosti na dlhé prechádzky. „Kedy preskočila medzi Andrejom a Marínou iskra, sa dnes už nikto nedozvie. V 19. storočí sa však randilo inak než dnes. Stretávali sa väčšie partie mladých mužov a žien, spolu sa prechádzali a rozprávali,“ pokračuje Petrová.

Dva prstene

V septembri 1840 Sládkovič odišiel z Banskej Štiavnice študovať na bratislavské evanjelické lýceum, neskôr navštevoval univerzitu v nemeckom Halle. Podľa pamätníkov si zaľúbenci vymenili zásnubné prstene, Marína darovala Andrejovi zlatý, ona dostala strieborný s modrou nezábudkou. Napokon, žiaľ, dostal do Halle smutný list. „Marína Andrejovi písala, že ju niekto žiada o ruku a matka na sobáši trvá. Sládkovič sa zachoval ako pravý chlap, bol úprimný a odpísal: Nechcem ti stáť v ceste, ak si myslíš, že budeš šťastná. Ak ma počkáš, zostanem ti verný verný,“ hovorí Petrová, ktorá pre turistov organizuje tzv. Cestičku lás­ky.

Trasa vedie všetkými miestami, ktoré pripomínajú slávny pár. Aj my sa so znalkyňou štiavnických dejín vydávame po ich stopách a vchádzame do evanjelického kostola s veľkou kupolou. Interiér sakrálnej stavby pripomína divadlo a práve tu sa v máji 1845 Marína vydala za bohatého pernikára a voskára Juraja Gerzsöa. „Dodnes používame brokátové rúcho, ktoré bolo podľa tradície ušité zo svadobných šiat Maríny Pischlovej. Okrem vzácnej látky darovala kostolu aj svietniky,“ hovorí evanjelická farárka Lenka Kusendová a ukazuje vzácny kus látky. Marína sa vydávala 25-ročná, čo bolo na tie časy dosť. „Je to zvláštne, zrejme stále čakala a živila nádej, že ju osud spojí s milovaným Andrejom,“ háda Petrová. Sládkovič zo smútku z nenaplnenej lásky vytvoril nezabudnuteľnú básnickú skladbu Marína. Dielo, v ktorom často prelína lásku k vlasti a lásku k žene, vyšlo v roku 1846 v Pešti.

Samota a smútok

Po svadbe Marína vypomáhala manželovi a predávala medovníky, marcipány či voskové sviece. Musela to byť nesmierne vzdelaná žena, v zbierkach Slovenského banského múzea sa zachovali jej skice kvetov. Dokazujú výtvarný talent autorky. Navyše mala vedomosti z filozofie, literatúry či ekonómie.

Sládkovič sa aj neskôr vracal do Banskej Štiavnice a so svojou láskou z mladosti sa iste neraz stretol. Podľa pamätníkov si po nenaplnení ich ľúbostného vzťahu vrátili svadobné prstene. Sládkovič zvyšok života pôsobil ako evanjelický kňaz. Oženil sa, mal deväť detí a napokon v apríli 1872 zomrel v Radvani pri Banskej Bystrici. Marína prežila nielen Sládkoviča, ale aj manžela, nevestu a všetky deti, okrem syna Karola. Rany osudu boli naozaj tvrdé, jej dvaja vnuci zomreli v priebehu jedného týždňa na šarlach. Nešťastná žena opustila rodný dom, odišla žiť k rodičom svojej krstnej dcéry a žila v ústraní.

„Bláznivá Marína! Takto na ňu pokrikovali škodoradostné deti. Ona vravela, aby ju nechali. Vraj duša ju bolí. Dlhé hodiny dokázala stáť mĺkvo pri okne a sledovala dianie na ulici. Akoby dúfala, že uvidí svojho drahého Andreja,“ dokončuje smutný príbeh Petrová. Naše putovanie po stopách Andreja a Maríny končíme na starom Cintoríne za Klopačkou. Pod dvoma ihličnanmi stojí kamenný náhrobok rodiny Gerzsövcov, Marínu tu pochovali v roku 1899. Ani spomínanému Karolovi však nebolo súdené žiť dlho. Zúčastnil sa matkinho pohrebu a krátko po ňom sa zastrelil.

Autor: © Nový Čas