Nový Čas obdaroval kyticami Ukrajinky, ktoré ušli pred vojnou: Čo si najviac želáme k MDŽ!

Oslava nežnejších, no často mimoriadne silných a statočných polovičiek však neprebieha u každého tak, ako by si prial. Ukrajinské ženy, ktoré v uplynulých dňoch museli pre ruskú inváziu utiecť z rodnej krajiny, ho prežívajú v trápení a strachu o svojich mužov. Nový Čas ich preto namiesto nich potešil kyticou. Čo si najviac želajú k svojmu sviatku?

Objatie s manželom

Lesia (56), gynekologička, Kramatorsk

Najkrajším darčekom by bolo čo najrýchlejšie stretnutie a objatie s manželom Igorom (56), ktorý ako lekár zostal pomáhať raneným v Kramatorsku. Musel však zostať doma a naďalej pracuje v nemocnici. Každý deň spolu telefonujeme - ráno, na obed a aj večer. Hovoríme aj o vojnovej situácii, lebo u nás bol pokoj, ale teraz tam už lietajú rakety...

Nech už konečne prestanú strieľať

Svetlana (42), Tatiana (42), Nina (37), Dnepropetrovsk

Do Prešova sme pricestovali v noci zo štvrtka na piatok. Na Ukrajine zostali naši rodičia, ale aj manželia, ktorí sa zapojili do boja. U nás sa strieľalo od prvého dňa. Najskôr útočili na letisko a už sa to presunulo aj viac do centra mesta. Veríme, že sa domov raz vrátime. Asi zostaneme v Prešove. Želáme si, aby sa konečne prestalo strieľať.

Stretnutie s mojou láskou

Alesa (40), sociálna pracovníčka, Charkov

V Košiciach som len krátko a ďakujem všetkým, ako nás privítali. Prišla som s dvoma synmi a manžel Oleg (42) zostal v Charkove. Ako ítečkár sa naďalej snaží pracovať, ale situácia je veľmi zlá. Telefonujeme si každý deň a na diaľku sa povzbudzujeme. Máme len jedinú túžbu, aby sme sa čoskoro stretli. Očakávame definitívny mier, aby sme sa mohli vrátiť do svojho mesta. No musí byť ticho - bez streľby!

Aby bola naša rodina pokope

Toňa (29), ekologička, Kyjev

S manželom Alexandrom (32) sa bavíme najmä o jeho práci. Ako ítečkár môže pracovať z domu. Kým mňa aj so synom Kirilom (4) pustili za hranice, on musel zostať v Užhorode. Viem aj to, že plní fľaše Molotovovým koktailom. Takisto asistoval pri preberaní humanitárnej pomoci. Je to veľmi nebezpečné, ale vzájomne si držíme palce.

Návrat domov

Ira (37) a Andrej (4), Odesa

Na Slovensko som cestovala 24 hodín vlakom do Užhorodu. V ňom sa ma ujal Gruzínčan, ktorého som vtedy ani nepoznala, a priviedol ma až do Prešova. Som mu veľmi vďačná. Vo vlaku som sa dozvedela, že moju štvrť už začali ostreľovať. K MDŽ si prajem, aby som sa mohla vrátiť domov.

Zostali tam moji rodičia, lebo mamka povedala, že ona neodíde z miesta, kde sa narodila a prežila celý život. V Odese sme mali na trhovisku sklady s oblečením a ďalšími vecami, tak som ich otvorila, aby si každý mohol zadarmo zobrať, čo potrebuje. Čo bude ďalej, ešte neviem.

Autor: kz, nov, Nový Čas