Do Želiezoviec
Kroky Franza postupne viedli z Metternichovej kuchyne na ďalšie prestížne miesta v šľachtických kuchyniach. Učiť sa mohol od najväčších majstrov a nakoniec sám získal viacero zaujímavých postov. V roku 1842 prijal miesto v slovenských Želiezovciach v domácnosti Roziny Esterházy. Tá sa po smrti manžela s deťmi presťahovala mimo rušnej Viedne.
Hoci jej zrejme nechýbal hektický život hlavného mesta, rozhodne jej chýbala miestna kuchyňa. A tak ponúkla miesto kuchára práve Franzovi Sacherovi. Ten bol už v tej dobe ženatý, a práve na želiezovskom panstve jeho manželka Rosa priviedla na svet 8. februára 1843 druhého z ich troch synov – malého Eduarda.
Kuchárska práca potom odviedla jeho otca do Prešporku i do slávneho kasína v Budapešti. Neskôr sa však vrátil späť do Viedne a otvoril si tam lahôdky aj s vinotékou. Zákazníkom tam najviac chutila jeho čokoládová torta. Nečudo, že v stopách otca pokračoval aj jeho prostredný syn.
U cukrára Demela
Eduard sa vyučil u slávneho dvorného cukrára Demela a práve počas praxe u neho prišiel na geniálnu myšlienku oživiť otcovu čokoládovú tortu vrstvou marhuľového džemu, ktorým potrel nielen vnútro ale aj vonkajšok torty predtým, než ju polial kvalitnou čokoládovou polevou. Až v tomto čase sa totiž objavil nový proces spracovania čokolády tzv. konšovaním.
Keď sa Eduard vyučil, založil v meste hotel Sacher, ktorý ponúkal i obľúbenú tortu. Vynovený stojí dodnes a možno ho navštíviť aj spolu s predajňou hneď vedľa slávnej opery. Sacherovu tortu zbožňovali nielen Viedenčania, miloval ju aj cisársky dvor. Neprešlo ani desať rokov a denne sa v sacherovskej kuchyni pripravilo niekoľko stoviek týchto pochúťok, ktoré sa vyvážali i do veľkomiest, akými boli Londýn, Paríž či Berlín.
