Aký je to pocit obliecť sa do kostýmu určeného tanečníkom?
Veľmi nekomfortný, ale to je cieľom.
Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste dostali pozvánku do Let’s Dance?
Taká, že som ju odmietol... Prišla ešte na minuloročnú Let’s Dance. Vtedy som si to nevedel predstaviť, no pochopil som, že keď človek nie je v komfortnej zóne, vtedy sa posúva ďalej. Je to výzva a trvalo mi asi rok, než som sa odhodlal a nabral sebavedomie.
A ako dlho ste teda rozmýšľali, keď ste dostali pozvánku do tohtoročnej série?
Ja som nad tým rozmýšľal už od tej predošlej pozvánky, v hlave som si to stále prehrával, odmietol som to vtedy razantne, lebo sám seba si neviem predstaviť prejsť tú cestu z ľadu až sem. Je to úplne iný svet, totálne mimo tej mojej komfortnej zóny, spev a tanec... To je fakt mimo. Ale o to viac ma to lákalo, pýtal som sa sám seba, že prečo si neotvoriť ten obzor a prečo by som sa mal cítiť nepohodlne... Veď mne sa páči, keď ľudia tancujú. A myslím si, že keď toto zvládnem, tak so sebou začnem narábať oveľa lepšie, aj čo sa týka trémy, úzkosti, sebavedomia. Toto bol jeden z dvoch dôvodov, prečo som súhlasil, ale, ako som povedal, trvalo mi to rok, kým som začal rozmýšľať takto.
A aký je ten druhý dôvod, prečo ste to zobrali?
Je to v prvom rade moja dcéra. Miluje tanec, miluje spev z nejakého dôvodu, po mne to nemá... Pozerá koncerty a tanečné čísla viac ako rozprávky. Pri rozprávke vydrží desať minút a cez vianočné sviatky pozerala štyridsať minút koncert Karla Gotta. Ja som sa jej na to aj priamo pýtal: „Chceš vidieť tata tancovať?“ A ona, samozrejme: „Áno!“ Doteraz ma videla na obrazovke len rozprávať v hokejovom štúdiu, a to už vraj povedala, že: „Tato, nerozprávaj, poď už...“ Takto ma volala domov. Veľmi som zvedavý a veľmi sa teším na to, keď ma uvidí v Let’s Dance. Som proste do nej zaľúbený... A možno budem sklamaný, mávne rukou a nebude ju to baviť, ale chcem aj tak vidieť, ako sa bude tváriť.
