Redakcia Nový Čas

Ale nedajte sa zmiasť, naozaj len napohľad. Lebo keď zhasnú kamery a posledné svetlo v štúdiu, odchádza za svojou rodinou - manželom Viktorom a malým synčekom. Je rovnaká mama ako mnohé ďalšie. Akurát je viac na očiach. Hovorí sa tomu daň za slávu. Aktuálne hviezdi na televíznych obrazovkách v relácii Možné je všetko. Ste zvedaví, ako to stíha? Mnohé prezradila v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.

Možné je všetko je tak trošku iná relácia. Cítite sa v nej dobre?

Cítim sa v nej veľmi dobre, ale už máme všetky časti natočené, čiže už ich len „sledujeme v televízii“. Ale v relácii sa cítim veľmi dobre. Je tam skvelá partia, rôzne hry - a ja sa rada hrám - a vždy ma niečo prekvapí. Vlastne idem vždy do neznáma.

Čo vás prekvapilo najviac?

Veľa vecí ma prekvapuje v rôznych momentoch. Všeobecne ma prekvapil napríklad Tomáš Maštalír, aký je zábavný a ako tomu dal punc vysokého herectva národného divadla. Aj to, čo tam priniesla Janka Kovalčíková. Vlastne je veľa profi hercov, ale napríklad Zuzku, Miška alebo Ďura Kemku človek pozná zo všelijakých zábavných formátov, ale zrazu Tomáš je prvýkrát podľa mňa v inom svetle a je perfektný. To ma všeobecne prek­vapilo a potom ma chvíľkovo prekvapuje, že: „Aha, poď, teraz budeš visieť dolu hlavou. Naozaj? Čo? A teraz poď toto robiť, a teraz utekaj tam...“ Je to ako detské ihrisko pre dospelých. A myslím si, že atmosféra zo štúdia, kde sa niekto naozaj autenticky baví, sa potom prenáša aj na diváka.

A čo vám dalo najviac zabrať?

Asi visenie dolu hlavou. V jednej časti sme spolu s Tomášom viseli dolu hlavou a asi môžem prezradiť, že sme si poviseli trošku dlhšie. Až tak dlho, že zrazu som si necítila nohy a hovorím si, že to už asi nie je v poriadku. Visenie mi dalo fyzicky dosť zabrať. A niekedy aj šikmá plocha dá zabrať, ale skôr mentálne. Aby človek správne zareagoval. Naozaj som sa mala čo učiť od kolegov, ktorí sú v tejto oblasti oveľa zbehlejší a dokážu byť reaktívni, dôvtipní a pohotoví.

Je nejaká úloha, na ktorú by ste povedali, že toto fakt neurobím?

Sú veci, s ktorými mám trošku problém. Ibaže človek to neovplyvní, lebo vopred neviete, do čoho vás namočia. A nebudete si akože dupkať nožičkou, že teraz nejdem. Necítim sa úplne komfortne, keď sa hrá s ozajstným jedlom. Ale chápem, že niekedy to má svoj obsahový význam. Potom mi neprídu zábavné momenty, ktoré by mohli byť vulgárne alebo sexuálne. A ešte by mi nebolo po vôli, keby som sa mala nejako hrozne zašpiniť niečím... Aj keď to závisí od pointy, že ak by situácia mala byť vtipná, tak prečo nie? A asi by som sa nejak veľmi nevyzliekala. Pre dobro všetkých (smiech).

Lenže vtipnosť má občas blízko k trápnosti. Už bolo aj také?

Vtipno nemá blízko k trápnosti. Slabé vtipno má blízko k trápnosti. Ja sa hlavne až tak veľmi nesmejem na veciach... Áno, sú situácie, ktoré možno nie sú úplne podľa môjho gusta, ale potom zároveň počujem od divákov, že pre nich sú super zábavné. Takže mám rešpekt voči rôznemu vkusu a voči tomu, že keď niečo nejakú skupinu ľudí pobaví, tak to asi vtipné je. A že to nie je vtipné pre mňa, nemá dávať nejakú váhu.

Ľudia majú rôzne fóbie. Z výšok, z malých priestorov, z davu ľudí. Máte aj vy niečo?

Neviem, či mám fóbiu. Asi by som sa nenechala úplne obkladať nejakými pavúkmi. Síce nechytím hysterický záchvat, ale nie je mi to príjemné. Možno si viem predstaviť skôr hady, už som mala nejakých pokojnejších hadov obmotaných okolo krku. Je pár vecí, ktoré sú mi nepríjemné, ale žeby som chytila nejakú paniku... Asi nie.

Keby bola ďalšia séria, išli by ste do toho znovu?

Išla by som, lebo to je práca za odmenu. Byť v relácii s ľuďmi, ktorých má človek rád, s ktorými si rozumie a popritom sa hrá. Alebo sedí na gaučíku - lebo ostatní visia dolu hlavou alebo niečo robia a ja sa len pozerám a bavím - to je naozaj za odmenu, takže určite by som sa opäť zapojila. Ale zas chápem, že pre pestrosť je asi dobré obmieňať účinkujúcich, takže ja sa nikdy pri žiadnej mojej práci nefixujem na to, že mám zabezpečenú permanentku.

Vy sa teraz, keďže máte malé dieťa, tak trošku hrávate aj doma. Čo najčastejšie?

Je to napríklad hra - kam bežíš s tými kľúčmi? Také naháňanie sa s hocičím. Veľa si čítame knižky a hráme sa tak­zvané hocičo, čo príde pod ruku a zrazu sa stane hračkou alebo hrou, takže je to úplne jedno.

Nie, z dieťaťa nie som unavená. Niekedy som unavená z toho, že ešte stále si musím nejako deliť čas. Prioritu úplne chápem a učím sa púšťať z hlavy povinnosti, ktoré mi odsúvajú myseľ z prítomného okamihu s dieťaťom, čo nie je dobré. Takže to sa ešte učím. Ale mám našťastie vybudovaný zvyk, že si píšem takzvané „to do“ listy. Čo musím urobiť, na čo nesmiem zabudnúť - a tak nemusím úlohy držať v hlave. Veľmi mi pomáha, že len idem okolo, pozriem, čo by som mohla rýchlo vybaviť alebo čo už je vybavené - a to ma oslobodzuje. Stále sa učím organizovať si veci.

Už ste sa vyrovnali s hejtami, že máte dieťa a popri ňom veľa robíte?

Hejtov nie je príliš veľa, pretože ja naozaj nerobím veľa. Počas Let’s Dance možno, pretože obidvaja sme večer boli preč. Ibaže vtedy naozaj platil argument, že naša účasť v projekte bola dohodnutá dávno dopredu. Ale v podstate ešte aj v deň vysielania Let’s Dance sme boli s malým, a ja vlastne väčšinu času, lebo ako porotcovia sme chodili do práce až niekedy popoludní. Čiže to vôbec nebola dráma. A sledujem vo svojom okolí ženy, ktoré majú dieťa vo veku nášho dieťaťa a pracujú oveľa viac. Tiež sa to učím vnútorne neodsudzovať, lebo mám tendenciu ich trošku hejtovať. Učím sa to však nerobiť, pochopiť a prestať riešiť.

Zvykli ste si už na rodičovstvo?

Samozrejme. Prešlo už dosť mesiacov a človek si zvykne. A keďže dieťa sa vývojom stále mení, nie je veľmi na čo si zvyknúť, lebo stále prichádzajú nové a nové výzvy. Ale aj na fakt, že prichádzajú, sme si už zvykli.

Nejde o to, že dieťa sa mení, ale že príchod dieťaťa vyžaduje iný chod a inú organizáciu v domácnosti.

My sme však vždy boli zorganizovaní. Máme zazdieľané diáre a vždy si večer povieme, čo koho na druhý deň čaká, alebo aj viac dní dopredu si to organizujeme, takže nejak nás to neprekvapuje. Nie sme v žiadnej panike a naozaj oveľa viac pracuje Viktor. Má povinnosť minimálne desaťkrát do mesiaca odísť z domu a moderovať správy alebo ešte odohrať muzikál. Takže teraz je viac starostlivosti o dieťa a domácnosť na mne, ale je to v poriadku.

Zhodujete sa vo výchove s Viktorom?

Zatiaľ sa nedá veľmi hovoriť o výchove, ale v celkovom smerovaní máme rovnaký postoj. Už to potom aj naozaj dodržať, keď to bude náročnejšie ustáť.

Malý už začal rozprávať? Vie už niečo povedať?

Áno, sú nejaké náznaky, ale asi sa mi už nechce rozprávať o malom, lebo práve chcem za ním ísť, čakajú ma na ihrisku.

A máte okolo seba aj nejakých kamošov s malými deťmi? Nejaký tandem na pieskovisko?

Tomuto ja celkom nerozumiem, ako sa tie ženy dokážu zladiť, lebo deti spávajú v rozdielnych časoch, vždy má niektoré dieťa sople... Nechápem, ako sa vedia zladiť. Ja nechodím veľmi kočíkovať, pretože podľa mňa malý lepšie spí doma a kým spí, radšej niečo urobím. Pri kočíkovaní vlastne človek neurobí nič, len chodí... Ale mám už aj známe kamošky z rôznych aktivít, plávania, a s nimi sa niekedy dohodneme a niekam ideme, čo je super. Nedávno sme sa so Sajfom dohodli, a to bol vlastne Viki s ním aj s ich synom na „rande“, pretože som akurát v ten deň točila Trochu inak.

Čo všetko vlastne teraz robíte?

No robím Trochu inak, to je raz za mesiac. Asi dvakrát za mesiac idem hosťovať do relácie Hit roka. V televízii sa vysiela Možné je všetko, ale to už netočím od septembra či od augusta. A vo Fun rádiu si piatkové relácie so Sajfom tiež predtáčame dopredu. To je vlastne všetko.

Takže zatiaľ stíhate...

Jasné, úplne v pohode. Dokonca som teraz bola u Janky Kovalčíkovej nahrávať podcast, čo je takzvaná aktivita navyše, ale zabrala mi len 45 minút a cítila som sa veľmi príjemne.

Lebo je taká jašivá? Baví vás to, keď je niekto extrémne vtipný?

Jasné, ale nemyslím si, že je to o nejakej extrémnej vtipnosti. Hlavne dievčatá - Janka s Lenkou Libjakovou - sú v podcaste veľmi hravé, milé a vnímavé a dávajú aj priestor hosťovi, takže toto ma baví. Bavia ma ľudia, ktorí sú príjemní, autentickí a človek môže byť pri nich uvoľnený.

Keď sa pripravujete na nejaký rozhovor, či už v rádiu, alebo v Trochu inak, ako dlho vám trvá príprava?

Pripravujem sa hlavne na rozhovory v Trochu inak a potom v Spojkách, čo mám tiež raz za mesiac v Rádiu Slovensko. Priznám sa, že do Fun rádia sa nepripravujem vôbec, lebo rozhovor má iný koncept, je to taká voľná jazda. A na Trochu inak sa pripravujem dosť komplexne vďaka pomoci Tamary Cho, ktorá v spolupráci s nami je takpovediac rešeršista a polo scenárista, a tak si nemusím toľko vecí vyhľadávať, informácie dostanem v jednom balíku. Minule som počítala, že na tých 6 rozhovorov - lebo točíme dve časti za jeden deň - sa pripravujem nejakých 8 hodín, možno aj viac.

Išlo mi o to, či sa už pri svojej zručnosti a schopnostiach nespoliehate iba na svoju skúsenosť, spontánnosť a pohotovosť.

Na spontánnosť a pohotovosť sa dá spoliehať, ale človek musí vedieť, čo sa chce opýtať, čo ho zaujíma, musí vedieť, o čom sa vlastne ide rozprávať. Preto si musí niečo načítať, lebo zas aby bol rozhovor o tom, že čo vy robíte a čo to vlastne je - tieto údaje som si mohla načítať už doma, zhutniť ich do dvoch viet a rozhovor posunúť ďalej. Nechcem míňať drahocenný čas na to, aby som sa po polovici rozhovoru konečne dopátrala k základnej téme. Mnohí naši hostia sú napríklad vedci alebo ľudia, ktorí sa zaoberajú niečím špecifickým, a na debatu s nimi sa treba trošku pripraviť.

Čiže nie je to tak, že sa stretnete polhodinu predtým a poviete: „Rýchlo ma informuj!“

Nie, to nemám rada. Cítim sa potom nepevná v danej téme - a to aj tak sa v mnohých necítim dosť pevná. Potrebujem rozumieť, o čom má byť rozhovor, chápať, prečo tam ten hosť je, a vedieť, čo ma vlastne zaujíma. Potom sa dá, samozrejme, improvizovať.

Niekedy si svoje rozhovory analyzujete a poviete si, že toto mi nevyšlo alebo toto som sa mala ešte opýtať?

Jasné, vždy je niečo, čo som sa mala opýtať, a väčšinou mi to napadne hneď po rozhovore. Ale naučila som sa to brať ako normálnu súčasť moderátorského života - vždy je niečo, čo nám napadne na schodisku, pri odchode, vo výťahu. Je to normálne, takže už tomu nevenujem pozornosť, nezrútim sa z toho. A väčšinou už hneď po rozhovore viem, či bol dobrý, priemerný, žiarivý, a aj keď je slabší, tak teraz čo? Mám sa trýzniť? Dokedy? Deje sa to, je to normálne.

Vráťme sa ešte k malému. Fungujú aj starí rodičia?

Jasné! Starých rodičov sa pokúšam zapájať hlavne na báze dobrovoľnosti - chce sa vám ísť von, chce sa vám prísť na návštevu, chcete, aby sme prišli? Aby to nebolo o nejakých povinnostiach, lebo v tých našich zdieľaných diároch sa asi trikrát do mesiaca stane, že na pár hodín potrebujeme aj reálne pomôcť. Mám to už dopredu dohodnuté, že vtedy počítame s pomocou a ostatné je na báze dobrovoľnosti, keď sa chcú rodičia socializovať.

Adela Vinczeová otvorene: Ako zvláda skĺbiť prácu sa rodičovstvo? Prezradila, čo jej robí najväčší problém

Adela Vinczeová otvorene: Ako zvláda skĺbiť prácu a rodičovstvo! Zhodujú sa s Viktorom vo výchove?